P okračovanie slávnej kroniky združenia nášho, ktoré jest písaná od roku 2010 až do roku 2013 pre potechu tých, čo s nami na hrade nemohli byť, či chceli by sa v duchu vrátiť do doby tej, písanej spanilou rukou cteného Bacila - vojvodu z Čabrade.

Skoč na posledný záznam

3.1.2010
Kontrola hradu po zime, alebo, ako sme na hrade vymrzli

P o dlhšom čase, kedy na hrade neboli sme, bo sviatky boli a my sme si bruchá dobrotami plnili, uzhodli sme sa, že aj hlavy prevetrať nám treba a tak hoci zima bola a vietor studený na hrad vybrali sme sa v trojici. Najprv ctený vojvoda Bacil Attilu, brata svojho vo Zvolene na komoňa naložil, potom v Dobrej Nive ku Števovi zašli, tam do samochodnej kengury napchali sa a spoločne na Konské zamierili. Odtiaľ už pešky do doliny išli, bo cesta zamrznutá bola.

Na hrade takmer pokoj bol, odmysliac dvoch návštevníkov, hrad napodiv celkom dobre prečkal zimu, dokonca aj pivnica pod bránou treťou suchá bola. Tak overili sme si, že práca naša aj úspech priniesla a izolácia, čo dali sme tam funguje. I pofotili sme si hrad, prípitok si dali čajom teplým, dobroty do brúch napchali a na cestu spiatočnú sa pobrali, bo krehli telá naše od vetra studeného. Cestou takmer do auta ešte jednu srnu naložili sme cez sklo predné, no rozmyslela si to a radšej pešo do lesa pustila sa, než by sa s nami zviezla.

6.2.2010
O sneme združenia nášho a o tom, ako rozhodovali sme...

S nem združenia nášho konal sa v sídle vojvodu nášho, v príjemnom a útulnom to dome, ktorý sic´snehom riadne zapadnutý bol, predsa len útulie poskytol všetkým. I postupne poschodili sa všetci, čo prísť mohli a po prípitku vínom tokajským so snemovania sa pustili. O činnosti za rok mynulý vojvoda všetkým referoval, o tom, kto koľko na panskom odrobil, najlepších pracovníkov za mozole odmenil a účty predložil, by nemohol ho nik obviniť, že zo zlatkami šafáril.

Potom ešte aj malú princeznú prvý krát verejnosti predstavil, by ľud videl, kto o panstvo postará sa, keď my sa pominieme. I statočne sa princezná na verejnosti držala, jak riadna dáma do diskusie zapojila a cteného Zolomíra osedlala, nech vidí každý, že veru aj s chlapmi mohutnými rady si vie a nikoho sa nezľakne.

Nové predsedníctvo ešte volilo sa a plány kuli do roku tohto a kopa vecí, čo prebrala sa. nebudem tu cteného čitateľa unúvať s vymenovaním ich, ale vedzte, že dosť toho bolo. Potom ešte pohostenie v komnate jedacej na stôl položilo sa, nech každý naplní si bruch, nuž a potom rozpŕchli sa každý zase do domovov svojich, kde do konca zimy počká si a do prác oddýchnutý sa pustí.

14.2.2010
Výprava valentínska, v snehu a s kopou zveriny

N a Valentína vybrali sme sa na snežnú výpravu, by ulovili sme nejaké pekné fotečky. Tak zraz dali sme si s D´Adym, Attim a Haluzom pri Lidli a potom vedno do Dobrej Nivy vybrali sme sa za Števom...no toho zhliadli sme v kengure, jak predbieha nás zbesilo. U neho potom do jeho povozu sme presadli a tak ku družstvu vo Vrbovku došli. Stade už len pešky v snehu ďalej sa dalo. D´Ady najprv odkaz voňavý v kroví pod papierom nechal, potom jednu srnku vyrušili sme. Zo začiatku dobre v snehu išlo sa nám, bo stopy od traktora našim smerom viedli, potom však skončili a my sme sa snehom brodiť museli. No dalo sa to zvládnuť.
Tak miernou obchádzkou na začiatok kočovej cesty dostali sme sa a po nej k západnej výhliadke. Tam už na nás čakal náš hrad, by pekne odfotili sme si ho. No obloha modrá drzo za chrbtami ostala a ku hradu nechcela sa pritúliť. I zbehli sme si potom do doliny, skontrolovali dolnú základňu a hadíkom zmerali teplotu v pelechu, trochu sa poobzerali, latrínku naplnili a na hrad sa pobrali.
Pod bránou zistili sme, že nie sme tam sami, dáky turisti slaninku opekať sa tam vybrali. I pripili sme si čajom, kávou, šišky a iné dobroty zajedli, na bránu sme si vyliezli, by skontrolovali sme je stav. Potom sme hore do hradu vyliezli a fotili si ho, pretože obloha umúdrila sa, sukničku poodhalila a svoje modré oné ukázala s čipkami bielymi. Aj do podzemia skočili sme a zo 130 netopierov narátali.
Pokročilý čas už však bol a tak na cestu spiatočnú pobrať sme sa museli, no pred hradom stádo muflónov do cesty sa nám postavilo. Prekonali sme však prekážku túto a po krátkej D´Adyho latrínkovej pauze z doliny sa pobrali skratkou cez roklinu. Tam zase obrie stádo rohatých oblúd a mátoh čakalo nás, kopytami zem rylo a rohami vyhrážalo, no my statočne odohnali sme ich. Haluz dokonca nebojácne za nimi rozbehol sa, že dákeho uloví, no rýchle nohy potvory mali a ušli mu. Potom konečne do auta nasadli sme a na teplú pizzu tešili, no radosť našu pri Babinej zelení mužíčkovia pokazili, bo na návštevu hampejzníc z bordelu zarobiť si chceli a tak pokutu nám naparili. Ešte aj hnevať sa chceli, že obehli sme ich. Tak sa Števo bojovníkom proti kríze stal a prispel im, nech nemrznú tam nadarmo. Potom už len v Dobrej Nive na trúnok zastavili sme sa a domov pobrali.

12.-13.3.2010
O brigáde prvej v strašnom mraze a snehu konanej, kedy panel osadili sme a striešku na vodu zhlobili.

D lhá zima veru tento rok zavládla nám, nie a nie odísť do teplých krajín, no udatných pár bojovníkov našlo sa, čo na hrad pobrali sa, by ruku k dielu priložili a hradu pomohli. A tak v piatok večer ctený Bacil, vojvoda náš Haluza do povozu svojho nabral, by Beatu pannu hradnú v bosoráckom meste Krupina vyzdvihli a spolu pod hrad sa pobrali. No pod Konským povoz odstaviti bolo treba pre záľahu snehu v rokline. Tak peškom dolu potme sa pobrali v mrazivom vetre. Šťastne však pod hrad došli, na bráne hradnej sa uložili a oheň sa snažili založiť. No veru taký vetrisko studený fúkal, že aj oheň ochladol a vôbec nehrial, tak radšej do závetria brány sa schovali a tam pri víne varenom a zvuku citár sa zabávali, až kým ich únava neskolila.

V sobotné ráno na svitaní vojvoda náš po vodu skočil, potom Beatu zobudil a spolu porátali škody, čo napáchali myši v noci, okrem sáčku z cestovín a Haluzovej klobásy nezjedli nič, tak nám ostalo jedlo na raňajky. Haluz spal na podkroví obalený matracmi, no keď začul vôňu jedla, hneď sa k stolu pakoval. Mľaskanie ich Maťa s Peťom privábilo z diaľav, tak počet bojovníkov rozrástol sa. Po výdatných raňajkách do práce s chuťou všetci pustili sa, informačnú tabuľu namontovali, aj ju peknou farbou natreli na hnedo a potom striešku na ňu urobili, aby na písmenká nepršalo a nenachladli nám. Popri tom sa aj strieška nová nad nádržou vodnou urobila, aby vodu zachytili sme, no celtu na ňu zatiaľ nenatiahli sme, bo aj tak sneží a mrzne. Iba zadná nádrž spojazdnila sa, a uvidíme, či mráz prežije. Od práce toľkej aj vyhladli všetci, tak k obedovému stolu sa nahrnuli, teplého jedla navarili a spoločne spapali. Ešte aj staré kosti srnky úbohej, čo na nádvorí samovraždu spáchala skokom z hradnej veže, takmer poobjedali poniektorí, no nakoniec sa nasýtili teplým jedlom a nemuseli si takto pochutnávať. Po pokrme tom zase do práce sa pobrali, tentoraz na hrad horný do bastiónu pokosiť krovie a vymerať a nafotiť klenby strieľní, ktoré opravovať sa budú. Maťo z moci úradnej pri tom rozhodol, že odkiaľ kameň na opravu brať a ktorú suť možno odkopať. Už šerilo sa pomaly a ďalšiu studenú noc na hrade stráviť sa nikomu nechcelo, tak pobalili sa všetci a domov rozpŕchli. Cesta bola všelijaká, no šťastne sme sa z doliny dostali a do domovov svojich dorazili.

Dopísati ešte treba sem, že vďaka podpore z grantu z Fondu T-Mobile Slovensko, a. s. Nadácie Pontis stravu a cestu dobrým ľuďom preplatiť sa podarilo, ako aj kopu materiálu zabezpečiť a takto to bude až do konca leta....

22.3.2010
O výpale bubnov afrických v hodinách nočných.

P o tuhej zime veľa keramických výrobkov nazhromaždilo sa vojvodovi v dielni i rozhodol teda hlavou svojou múdrou, že do pece strčí ich a upečie, nech úžitok z nich je. I stalo sa tak v sobotu poobede, kedy pekne do pece spolu s Martinom a Luciou ich napchal – teda tie črepové hrnce a nie ich – zamuroval a oheň zapálil. Pri udržiavaní ohňa spolu s Maťom striedali sa až do hodín neskorých, kedy malé peklo v peci bolo a všetko sa pekne do ružova upieklo. Dolina okolo haciendy vojvodu Bacila drevom praskala, dymom voňala a tajomná žiara osvetľovala ich tváre. Potom, keď už teplota bola dostatočná, pekne všetko upchali a spať sa teda pobrali.

Na druhý deň poobede už vychladnuté to bolo natoľko, že von z pece dalo sa povyberať, i vybrali sa veci z nej a veru radosť bola pozerať – krásne podarili sa a zneli keramické bubny africké, ako aj iné kúsky. Len zo dva poškodené boli, čo žiaľ občas sa stáva.

9.-11.4.2010
Murovacia brigáda, kedy strieľne na hrade murovali sme.

P o pár pekných dňoch zas škaredo hlásia, no už nechceme druhýkrát prekladať termín akcie a tak v piatok večer vyzdvihol ctený Bacil Attilu Hobrého ako brata Huna vo Zvolene a spolu pod hrad sa pobrali. Na lesnej ceste kosti vyhrkali riadne, no šťastne dorazili. Na hrade už Ondrej Omnix s teplým ohňom čakal ich od štvrtka. Tak po uložení sa spolu čosi pod zub si dali a potom ešte materiály o hrad na informačný panel nalepili. Vietor studený pofukoval riadne, no zatiaľ nepršalo. A tak bolo po celú noc.

Ráno, čuduj sa svete, nemrzlo a čo je ešte divnejšie, ani nepršalo. Pod mrakom trochu bolo, no nie veľmi. Tak po raňajkách k autu zbehli, aby fúrikom materiál stavebný vynosili a tiež koláčiky od milej Majky. Potom už len hajde do hradu – zarobiť maltu, nachystať kamene, piesok a mohlo sa murovať. Začali sme s krajnou strieľňou pri veži s výhľadom na tretiu bránu – Ondro piesok chystal výkopmi pri ďalších. AJ slniečko ocenilo prácu našu a posvietilo si na nás, i keď vetrisko riadne studený fúkal. Ale hlavne, že nemokli sme. Okolo obeda potom aj Zolomír dovalil sa a do práce sa pustil na strieľni druhej, kde z vonka špaletu domurovával. Tak svorne celý deň pracovalo sa až do tmy. Hombré pri tom všetkom ešte aj krovie kliešťami vycvikal a fotil a filmoval. Na sklonku dňa zhodnotiť sme mohli, že prvá strieľňa ľavú špaletu má hotovú, pravú na 50%, druhá zas vonkajšie hotové komplet, len klenbu urobiť. To už ale pri západe slnka ctení Bacil a Attila hun Hombré svoje pakšametle zabalili a domov sa pobrali. Len Zolomír s Omnixom ostali statočne a romantickú noc plnú vášní na bráne strávili.

Ráno potom v práci pokračovali a hrad náš preveľmi zveľadili, kde do tmy zas pracovali a kusisko roboty tam zanechali.

23.- 26.4.2010
O brigáde jarnej, o kosení a murovaní, lietaní a odhalených pupkoch.

K aždoročná jarná brigáda konala sa na našom hrade v čas prekrásne teplý, čo umožnilo nám urobiť kopu práce. Ľud robotní pod hradom v piatok večer poschádzal sa, pri ohni zabával. Vojvoda s časťou družiny priamo na hrade boli, s deťmi klobásy opekali až kým ich únava do pelechov nevyhnala. No nadránom malá Kitty bruchaboľ strašný chytila a tak domov s rodičmi sa pobrala.

Sobotné ráno teda uzrelo nás v menšom počte, no dobre naladených – tak všetci do rúk náradie si pobrali a kusisko hradu vykosili. Hradné jadro od krovia vysekali, ako aj nádvorie veľké a severný dvor. Milá Beata zas na bráne tretej trávu vysiala, nech zelená sa nám tam. Vojvoda Bacil s družinou zas na bastióne strieľne muroval. Práca krásne od ruky všetkým išla, až hlad z toho dostali, tak k bráne hradnej zbehli, kde dobrého jedla dostalo sa im neúrekom. Potom zas k práci na prinavrátili, by ukázali sa pred lietajúcim fotografom, čo v aeropláne nad hlavou krúžil im. Tak pekne svorne až do večera pracovali, kým tma ich od práce neodohnala. To už potom v doline bujará zábava rozprúdila sa do hodín skororanných. V nedeľu ešte nejaké práce dorobili sa a už len domov bolo rozchodiť sa treba.

10.5.2010
O krste knihy v kašieli vo Sv. Antone konanom, kde vojvoda dcérku svoju do spoločnosti uviedol.

S poločenstvo naše na vydanie vzácnej knihy prispelo autorom jej i pozvaní sme preto boli na krst knihy tej. Slávnosť tá udiala sa v kaštieli vo Sv. Antone v jedno piatkové popoludnie za riadneho lejaku, Nikomu to však nevadilo, bo dnu schovaní sme boli. Na slávnosti tej náš ctený vojvoda Bacil zúčastnil sa, ako jeden z otcov krstných, i ctenú Majku s malou princeznou Michaelou I. zo sebou mal. Oblečení boli pekne v šate historickom, jak na slávnosť takú patrí sa a obdiv všetkých budili. Krst samotný v zlatej sieni konal sa, knihu pravým zlatým prachom posypali a veľa zdaru jej popriali. Potom veľká hostina konala sa v sálach neďalekých. I takto v spoločnosť širokú malá princezná spolu s knihou o Honte uvedená bola.

19.- 20.6.2010
O murovaní po prudkých dažďoch, zlej ceste a vápne zahasenom.

Š esť týždňov dažďov prudkých práce na hrade zastavili, cestu do doliny zničili tak, že takmer nemožné bolo sa dostať k hradu, elektrické stĺpy voda podmyla, až do potoka spadli. Pred termínom akcie vápno bolo treba na hrad dostať, tak ctený Bacil a Števo z Dobrej Nivy doviezli ho s pomocou muža starostky miestnej. Cesta to bola veru strastiplná, aj popadané stromy bolo treba odstrániť. Cez víkend potom Zolomír s Ondrejom na hrad pobrali sa, vápno zahasili a klenbu na strieľni murovali, kameň chystali a iné práce porobili.

19.- 20.6.2010
O výprave do podzemia zemského, starých baniach a krupinskom podzemí.

T ak ako každý rok, aj teraz k vojvodovi nášmu priatelia z Prahy prišli, by krásy podzemia zdokumentovali. Pohostinnosť dvorskú vojvoda im poskytol a u seba prichýlil pred tým, ako do hôr štiavnických zamierili a do hlbín zemských sa spustili. Počasie žiaľ nebolo práve vľúdne, no v hlbinách to nevadilo. Tak najprv k šachte strašne hlbokej sa všetci vybrali, by odfotili pažerák nekonečný do zeme vyhĺbený, potom do starého systému sa pustili, by zdokumentovali chodby a siene generáciami baníkov vyhĺbené. Dlhé hodiny tam chodili a objavovali stále nové a nové chodby, v jednej už hádam aj skoro zahynuli, bo vzduchu tam veľa nebolo. Nik však hlavu neriskoval a ďalej tam nešiel.

Na druhý deň zas do podzemia krupinského sa výprava pobrala, by pivnice tie preliezla. Sprevádzali nás dve pekné devy s mládencom, čo prácu o nich písať by chceli. Tak postupne z jednej do druhej preliezali, niekde aj vínka zo sudov koštovali, inde hrýbov natrhali, až nakoniec v starej kostnici skončili. No von sa odtiaľ dostali a do ďalšieho dobrodružstva sa pustili. To však už príbeh iný jest.

26.- 27.6.2010
O brigáde smelej, kedy nové tváre k nám zavítali a s črepmi pomohli

N a výprave do podzemia nové tváre spoznali sme a veru nezľakli sa nás a na hrad prišli. Tak najprv s kameňom pomohli a potom zasáčkovať nálezy sa pustili, kým ostatní na hrade klenbu na strieľni murovali maltou horúcou. Bolo to veru príjemné mať milé tváre okolo seba. Večer potom pri ohni trošku kvalitného vínka vypili sme si a o všeličom rozprávali – od duchov cez prírodu či hradné príhody. V nedeľu ale čas odchodu nám nadišiel a tak s pocitom dobre vykonanej práce z doliny odchádzame.

25.6. - 1.8.2010
O brigáde letnej, kedy vo veľkom murovalo sa, diery v múroch plátali, veža podmurovala a kedy kontrolu od ochranárov sme mali.

I nadišiel čas letnej brigády, kedy veľa národa na hrade zísť sa malo, no nezišlo sa, poschodili sa tam iba skalní bojovníci. Mnohí prísť teda nemohli. Na hrad prišli sme vo večerných hodinách, komoňom novým z ďalekej anglie dovezeným. I vyviezol nás hore aj s vecami statočne, čo veľká služba pre nás bola, bo doteraz všetko na chrbtoch tam vláčili sme. Po večery výdatnej do pelechov sme zaľahli, by ráno plní sily pracovať sme mohli.

V pondelok sme začali s vervou zachraňovať strieľňu na bastióne, kde dorobili sme kus múru nad klenbou a tú potom prisypali. Veľa vriacej malty ukuchtilo sa, kým dielo sa spravilo.

Na druhý deň zas do vyhliadky sme sa pustili, bo veľká diera to bola a zamurovať nás žiadala. Tak statoční Maťo s Marekom najprv dole hlavou murivo očistili, by Bacil zas dole hlavou zamurovať ho mohol. Pomedzi to inšpekcia zo životného prostredia tam prišla, či dobre tam robíme a či neplechu nestrojíme. Náš vojvoda im preto všetko vysvetlil i poukazoval, Ondro s krovinorezom sa chválil, za čo pár pohľadov zamračených dostal, bo chválenkárov radi nemáme. Po inšpekcii zas inú návštevu sme mali – to najprv krásnu devu zbadali sme, chlapa až potom a keď prehovoril, tak spoznali sme v ňom popredného politika, čo s priateľmi už na Tematíne aj pomáhali. No nejdem ho tu menovať, spomeniem len to, že dar do pokladničky nám dal. Potom už nerušene pracovali sme až do večera neskorého a kus diela spravili.

V stredu veru zase práca nás čakala. Tak do nárožia veže hlavnej sme sa pustili a dieru tam velikú zamurovali s rebríka pomocou. Ostatní tiež prácu si našli, kameň, vodu, vápno nosili a maltu horúcu miešali. Poobede ale ctený Bacil s Marekom a Maťom po vápno do Krupiny skočiť musel, bo minulo sa. Nazad už potom sám šiel. Večer teda pri ohni menej ľudí bolo, no zábavy aj tak kopec. Do doliny totiž dovalilo sa vojsko uhorské a na hrade ubytovalo. To skupina ľudí, čo mečmi mláti sa z Rumunska, Maďarska i Slovenska na výlet si vyšla, by na druhý deň bitku o hrad spravila. Tak posedeli sme pri ohni, rečové znalosti oprášili, slaninky a špekačiek naopekali a kadečo povyvádzali. Na druhý deň veru tvrdo na hrade bojovalo sa. No mŕtvi zas vstali a okolo obeda z hradu odpochodovali.

Vo štvrtok i piatok tak tuho pracovalo sa, že veža domurovaná bola, strieľňa tiež a vo vyhliadke múr utešene rástol. Potom však všetci domov sa pobrať museli. Ctený Bacil tiež sa pobral, bo samému sa tam nechcelo mu byť – no po jednej noci doma strávenej zase vrátil sa s Beatou, by dielo dáke porobili. Tak sami dvaja hrdo bojovali, murivo vo vyhliadke dopĺňali, večer vínko si nalievali. V nedeľu do obeda ešte pracovalo sa a potom už definitívne domov sa pobrať chceli, no tu sa stalo, že kone anglické skapali, bo baterka v aute vybila sa. No roztlačila Beata auto smelo a to sa chytilo, tak domov odviezť ich mohlo.

20. - 22.8.2010
O brigáde augustovej, kedy po prietrži mračien o cestu sme prišli a tiež o roh veže.

P o týždňoch troch na hrad zas pobrali sme sa, by sme dačo pomurovali. Zraz sme dali v piatok vo Zvolene a spoločne sme sa na hrad vydali. Vo Vrbovku ešte kofolu dolu krkom vyliali, potom do Vitary presadli a pod Konským vezu oči pučili. Popadané stromy a tam kde prednedávnom síce rigól cez cestu bol, tam teraz tá cesta už nebola, len 15 metrov riečiska až na skalu vyplaveného. No stroj mocný cez to prešiel v pohode. Iba čo sme pár stromov popíliť museli. Na hrade vyložili sme veci a po vodu sa pobrali, netušiac, že k nej nedôjdeme, bo hádam celý les na cestu spadol. Tak tunel aspoň vypílili sme si a tak s bandaskami vodu nabrali. Aj lipa pri kostole padla a pár stromov na hrade. Noc pokojnú sme mali.

Ráno však prekvapenie naše bolo ohromné, keď hore do hradu vyšli sme a kopu kameňa zbadali sme tam, kde prednedávnom murovali sme roh veže hlavnej. Nevydržal chudák tej vody záplavu a zosunul sa aj s kvádrami kamennými. Tak aspoň kvádre uložili sme a jeden obzvlášť pekný do lapidária odniesli. Potom už len maltu zamiešali a murovali až kým nám tma oči nezaslepila. Tak zišli sme dolu k ohňu a schuti sa najedli. Vojvoda Bacil s Ferom domov sa potom pobrali, bo iné povinnosti mali, no ostatní na hrade ešte zostali a v nedeľu statočne pracovali. Vďaka im za to patrí veliká.

1.- 3.10.2010
O brigáde jesennej, kedy na výhliadke murovali sme a hradu kusisko vykosili.

S Ugom dohodnutý termín počasie nám veru prialo, slnko sa aj ukázalo, i keď teplo zas až také nebolo – hlavne, že nám nepršalo. I stretli sme sa pekne v piatok večer pod hradom, oheň si spravili a pri ňom kosti hriali, spievali i hrali, na noc na hrade sviečku v lampáši zapálili, by duše ľudí, čo s nami už byť nemôžu vedeli, že myslíme na nich a cestu k srdciam našim našli. Potom však únava na oči nám sadla a dolina stíchla.

Ráno po raňajkách výdatných pracovitý ľud poschodil sa a do práce pustil pod zástavou združenia na hrade vejúcou. Jedni pod vojvodovým vedením na bastióne murovali, by murivo nespadlo cez zimu, iní zas s Ugom na čele mohutnými rozmachmi mačiet a motorových kôz zeleň divokú likvidovali. Tak podarilo sa vyčistiť im celé nádvorie pod bastiónom a potiahli to až po tretiu bránu. Murárom sa zas darilo oporný pilier vo vyhliadke vytiahnuť a klenbu na jednej strieľni dokončiť. No tma už zaslepila naše oči a tak koniec práce bol. I nastal čas zábavy a spevu, lahodného vína a družných rozhovoroch o zmysle našej práce.... I noc druhú do tmy lampáš osvetľoval na hrade hornom a do ďaleka svietil.

V nedeľu ešte kus murárskej práce porobil sa pod oblohou modrou, kedy všetko vápno minulo sa bezozbitku. Aj dažďový žľab vyčistil sa na bráne tretej a voda z nádrží vypustila, bo murovať už nebudeme v roku tomto. Tak práce ukončili sa a všetci domov sa rozpŕchli. Vďaka všetkým!

22.1.2011
O sneme združenia, kde našu činnosť zhodnotili a dvoch nových členov prijali.

N a konci januára konal sa snem združenia našeho v sídle vojvodu Bacila, na jeho haciende. Každý, kto prišiel tam, najprv pred ctenú princeznú Michaelu I. predvedený bol a po posúdení, či zúčastniť sa môže, do útrob haciendy vpustený bol. Tam už prestretý stôl na ľud čakal. Po privítaní ctený vojvoda porozprával, čo na hrade porobili sme v roku minulom, čo v pláne máme a čo sme za zlatky pokúpili a poplatili. Potom najaktívnejších ľudí odmenil – Ondrej, ako najlepší z najlepších mačetu novú dostal. Napokon dvoch nových členov do združenia prijali sme – cteného Ondreja Omnixa a tiež Štefana z Nivy Dobrej. Po obede chutnom a výdatnom nakoniec ešte na výpravu na Bánište vybrali sa, by staré bane ponachádzali. Keď nakoniec po náročnom výstupe na kopec v lese aj baňu našli, v lese sa stratili i znovu našli, do haciendy sa šťastlivo vrátili. Potom už zas každý svojou cestou pobral sa domov.

26.-27.2.2011
O schôdzi, čo v Krupine konala sa.

S poločné stretnutie združení, čo záchrane hradov venujú sa, konalo sa v meste Krupina dňa 26. - 27. 2. 2011 v školskej jedálni. Tento raz putovné stretnutie organizovalo naše spoločenstvo. Pôvodne sme chceli schôdzovať vo Vrbovku, no konal sa tam práve ples a tak sa miesto rokovania presunulo do Krupiny.

Po úvodnom slove a privítaní nás Fero Kostroš, predseda združenia Zachráňme hrady oboznámil s činnosťou a výsledkami. Potom každé združenie porozprávalo o svojich plánoch a činnosti. Cez prestávku k nám prišla ešte sympatická reportérka z rádia, ktorá nás poriadne vyspovedala. Potom nasledoval chutný obed, čo uvarila nám milá teta kuchárka. Keď uspokojili sme hladné šelmy ukryté v našich bruchách, pokračovali sme v jednaní až do záverečnej. Potom sa nám vďaka obetavosti Janky z Krupiny podarilo vybaviť exkurziu do časti krupinských katakomb. Kto tam ešte nebol, bol veľmi prekvapený, čo ukrýva sa v podzemí. Potom sme ešte absolvovali krátku návštevu Tureckých studní a Vartovky. Časť ľudí potom domov pobrala sa, časť pokračovala v diskusiách v penzióne do hodín nočných.

Na druhý deň exkurzia na Čabraď konala sa. Cesta z Konského veru riadne neschodná jest a ešte na konci krásny balvan v strede cesty čakal nás. Tak sme ho po pár pokusoch mimo cestu odtlačili, nech oddychuje tam. V doline aj kostol s pivnicou pozreli sme si a na hrad vybehli. Na bráne záujemcovia našu krytinu z blízka poobdivovali, strechu pochválili a di ostatných zákutí hradu nakukli. Čo teší nás, tak zatiaľ nejaké veľké úbytky hmoty neudiali sa na hrade po zime. Pivnica zimu prečkala. Trochu malty, čo na poslednej brigáde murovalo sa, tak jemne vymrzla, no žiadna iná škoda neudiala sa. Počasie krásne – slnečné prialo nám veru. Potom ešte na Bzovík sme sa pobrali, poobdivovali to tam a domov sa nakoniec pobrali.

1.-3.4.2011
O brigáde jarnej, slnkom zaliatej a divoch, čo na hrade konali sa.

P o dohode s cteným Ugom a kontrole, by zas termín nekryl sa s akciou inou sa rozhodlo, že zas na hrad pôjdeme so zeleňou bojovať začiatkom apríla. Tak stalo sa. No trochu skomplikovanú cestu sme mali, bo nestihli priepusty dorobiť po jesenných záplavách a ani naša Vitara ešte nebola pojazdná, pretože šrauby na kolesá z Japonska nedorazili načas. Preto najprv zraz v krčme dali sme si, na Šelmu pri bujarej zábave počkali, kde Ugo dámske nohavičky vytasil, že niektorá z devúch zabudla si ich u neho – hneď aj do skúšania sa pustiť chcel...nakoniec ale aj tak skončili v Otepovej gitare (tuším). Potom už dorazil Šelma s povozom terénnym, ruksaky, keramiky kopu čo Vrkoč so Žofkou poslali a Bacila s Beatou naložil a pod hrad odviezol. Aj on veru podvozok na kameňoch oklepal, no šťastne do doliny zišiel. Tam už ohník horel a pri ňom Peťo z Kosihoviec a kopa iných postávali. I potešili sa, že tam sami nebudú. Tak sme dačo pojedli, dačo pokecali a na hrad si veci vyniesli a do hajan sa pobrali. Ostatní okolo jedenástej z krčmy sa dovalili pešo.

Nasledujúce ráno hmlou a slnkom vítalo nás a teplý deň sľubovalo. Tak zástavu hneď vyvesili sme, po vodu skočili a do opravy lapačov dažďa sa pustili. Veru potrápili sme sa, kým nanovo z kameňa ohradu na zadný poskladali sme. No a potom ešte diaľnicu širokú na severný dvor od západu sme zrobili, by autom sa tam dalo drevo na krov doviezť. Ostatní zatiaľ žľaby na dolnej základni vyčistili a celý západný bok od krovia vykosili. Dokonca aj časť nádvoria od skál vyzbierali, to by ľahšie kosiť sa potom dalo. Zolomír s Peťom potom ešte šalung na klenbu strieľní dvoch porobil, by nabudúce murovať sa dali. Slnko nám hrialo až až. Podvečer už únava na nás sadla, tak s prácou pokoj sme si dali, lano vytiahli a do nacvičovania lezenia dolu stenou sa pustili. Poniektorí aj dosť zhurta. No prežili to všetci v zdraví a potom pri nočnom ohni a chutných palacinkách s Nutellou sa do rozoberania kopy keramických hrnčekov pustili. Ušlo sa veru každému. Nakoniec časť aj do spania pustila sa, no nadránom okolo tretej zhartusená bola spevu chtivými kamarátmi, čo na hrad znova vybehli a zaspievať im chceli. No potom už kľud zaľahol s nimi.

Nedeľné ráno tiché bolo, kto mohol, dospával. Tak ešte nejaké drobnosti porobili sa na hrade, upratalo a pobalilo a nakoniec čas lúčenia prišiel a ľud robotný zas do končín rôznych rozpŕchol sa.

I radostná udalosť potešila múry hradné, to ctený pán Čellár z Mýta pod Ďumbierom na kosenie hradu krovinorez nám daroval, by ľahšie sa nám so zeleňou bojovalo. Vrelá mu veru vďaka naša a nech navždy meno jeho do dejím hradu vpísané jest! Ďakujeme!

13.-15.5.2011
Májová brigáda, kedy vápno sme doviezli, výfuk utrhli, kosili, murovali i nových ľudí do práce zapojili.

V piatok v Krupine stretli sa bojachtivý mládenci, vápno do povozu naložili a potom do terénneho vehikla preložili. No najprv na ňom gumy vymeniť sme museli, čo riadne potrápilo nás, bo jedna matica odolávala nášmu snaženiu. Nakoniec sa podvolila a dve nové gumy od Števa z Nivy Dobrej darované sme založiť mohli. Tak šťastne dostali sme sa takmer až na hrad, keď tu pri vjazde na hradný most rana veliká ozvala sa, kone skapali i povoz na mieste stáť zostal. Po naštartovaní hrozný zvuk okolo sa šíril a pri kontrole sme zistili, že výfuk utrhli sme. Tak nič iné neostalo nám, len 240kg vápna vyložiť a do hradu ponosiť, potom pod voz vliezť a dáko to pridrôtovať, nech sa pohnúť vieme. To už zotmelo sa a na nádvorí čaj zo šálok popíjali sme, by už nič nestalo sa radšej.

V sobotu ráno Peťo k nám pribudol akurát v čase, keď pomôcť so skriňou ohromnou nám bolo treba. To ctený vojvoda náš z domu jednu starožitnú poskytol, nech je kam drobnosti zložiť. Potom už do práce pustili sa všetci – jedni murovali strieľňu v hradbe, druhí kosili odušu rastúcu zeleň a bratia skauti, čo prišli pomôcť nám zas skládku kameňa premiestňovali. K večeru aj pršať nám začalo, no prácu stihli sme si urobiť, tak nevadilo to tak veľmi. Ešte pred zotmením sme z doliny kopu vecí zo Bzovíka na hrad vynosili – to Ondro venoval nám (a časť aj na Gýmeš) veci z táborov bzovských. Potom už len od únavy všetci do pelechov popadali na odpočinok zaslúžený.

Nedeľné ráno jemný dážď nám padal, no kým najedli sme sa, tak prestal, čo umožnilo ešte kus roboty urobiť. Potom už neostávalo nič iné, než bodrel po ľuďoch pozbierať, do vriec napchať a preč z doliny vyviezť. Veľká vďaka všetkým, čo brigády tejto zúčastnili sa!

Do dejín hradu písmenami zlatými nech natrvalo zapísaní sú Agáta T. Kladianos a jej dcérka Athenka, a priateľ Tibor Dímik, bývalý starosta obce Širákov, bo mešec zlatých na obnovu hradu venovali a tak k jeho záchrane pre pokolenia budúce prispeli. Nech šťastie týmto ľuďom dobrým spoločníčkou je.

3.-5.6.2011
O brigáde júnovej, kedy svoje panstvo prvý krát navštívila ctená veľkovojvodkyňa Michaela I., na práce dohliadala i riadila, so stavom panstva spokojná bola i s pohodlím tam ponúknutým.

N adišiel čas, kedy na hradné panstvo na návštevu sa pobrala aj milá vojvodkyňa Mária s ctenou pannou Michaelou I., veľkovojvodkyňou z Čabrade, by na vlastné oči uzreli hrad v plnej kráse, by na práce dozreli a ľud robotný v práci usmernili. I stalo sa tak, že v piatok navečer ctený Bacil, vojvoda z Čabrade povozom ctenú vzácnu návštevu doviezol na Konské, kde do anglického koča presadli. I tu trochu zamračilo sa čelo panne milej, na pohodlie zvyknutej, no inú možnosť nemala, tak cestu teda pretrpela, bo hrboľatá bola preveľmi. Ako čerešničku užila si prejazd brodom riečnym, kde miesto vody biela káva tiekla a vodníci sa pod kolesá hádzali, nech pokývajú ju trochu. Potom už šťastne na hrad dorazili, rýchlo všetko vyložili, bo búrka sa hnala na hrad. No škuľavá bola a minula ho tesne, len trochu tam postrašila. I pohodlie si panstvo na bráne hradnej urobilo, jedla sa najedlo a na pelech skoro uložilo, lebo ľud robotný až na druhý deň sa do práce uráčilo dostaviť. Tak tichá a pokojná teplá noc prikryla hlavy pomazané.

Sobotné ráno vtáctvo okolité fanfárami uvítaciu pieseň naplno spustilo o štvrtej rannej hodine, by dohnalo svoje ignorantstvo z dňa predchádzajúceho. Tak aj odpustené mu bolo blahosklonne. Po bohatých raňajkách sa ctený vojvoda Bacil sám chopil diela a pre potechu malej princeznej a na popud jej zábradlie na schodoch bránových zhotovil, by náhodou nezrebrila sa nechtiac na nižšie poschodie. Potom ešte okolo brány hradnej anglický trávnik pokosil, i po vodu skočil a v doline prístupovú cestu vykosil, nech jasne vidno, akú vzácnu návštevu tu máme. To už ale aj ľud pracovitý do práce sa dostavil, dokonca aj dve nové tváre sa dobrovoľne na roboty prihlásili – Patrik z Prievidze a Filip zo Žiaru. Ctený Kozo si dokonca aj tri pomocníčky rúče vzal, za čo vďaka mu patrí tiež. Tak rušno začalo byť na hrade veru, i keď prác začiatok ctená panna prespala v plachtičke v podkroví zavesenej húpajúc sa. Tak do večera večerného západná strieľňa dokončená bola domurovaním, východná sčasti rozmurovaná, piesok nakopaný a kopa inej práce spravenej. Až potom nastal čas oddychu, keď jasné hviezdy k ohňu sadli si, fľašku vína dobrého otvorili a unavený ľud ponúkli, i pokrmy putovali pod chrupy mocné za hovoru družného, až kým tetka únava nezalepila viečko posledné lepivým spánkom.

Nedeľné ráno koncert svoj vtáky zopakovali, no i tak vstávalo sa pomerne neskoro, napriek zvyku veľkovojvodkyne Michaely I. skoro ráno vstávať – bo tak dobre na hrade cítila sa, že si ráno aj pospala, kým teplé slnko nevyhnalo ju z perín. Po raňajkách výdatných zas čosika porobilo sa – kde kto upratoval, kosil, strieľňu muroval, či vodovod zmajstroval až do popoludňajších hodín, kedy sa zbaliť bolo treba i pobrať sa zase domov. I vyjadrila panna veľkovojvodkyňa svoje milé potešenie zo stavu panstva hradného, z ľudu robotného i služieb dvornej dámy Lucie, čo pomáhala jej dlhé chvíle spestriť zbieraním kamienkov, či ulít slimačích a už teraz sa zas teší na ďalšiu návštevu.

2.-4.9.2011
O septembrovej brigáde, kedy domurovali sme čo sme mali rozrobené a ctenú Michaelu I. na hrade sme hostili.

I stalo sa tak, že už v stredu na hrad vybral sa ctený Dušan a Ondro, aby čosi porobili i okolie si obzreli. Potom v piatok k nim došli hradní páni – ctená Michaela I. veľkovojvodkyňa z Čabrade i vojvoda Bacil s manželkou Majkou. Mladej dáme sa veru natriasavá cesta dolinou veľmi nepáčila, čo prejavila veľmi razantne, no iného východiska nakoniec nemala a do povozu nasadla. Zato na hrade pekne pookriala a keď na spánok uložiť sa bolo treba, spokojne si tak pospala. Noc hviezdnatá, plná nočného ruchu a začínajúcej ruje jeleňov bola. No pokojne prebehla a tak všetci oddýchnutí sa vyspali.
V sobotné ráno náš vojvoda po vodu s vápnom do doliny skočil, bo milý Števo z Nivy Dobrej doviezol ho. Potom do práce sa všetci pustili – kosiť hradné nádvorie, lešenie zhlobiť pi hradbe a maltu nachystať. Pred obedom aj Zolomír s kamarátom Strombusom a Luciou s Evkou prišiel a do práce sa zapojil. Spanilé devy pomohli tiež, či už pri nosení kameňa a či strážení a zabávaní milej veľkovojvodkyne. Tak stalo sa, že kým deň skončil, takmer celé dielo hotové bolo, len skoré zájdenie slnka to prerušilo. To už aj Dušan domov sa pobrať musel. Po výdatnej večeri a kúpaní na hradnom nádvorí, najmladšia princezná na spánok uložila sa a ostatní v tichosti na nádvorí bavili sa náramne. Spoločnosť sme tiež mali – to dáky dvaja mládenci z Vrbovka na bastióne nocovať sa rozhodli.
V nedeľu napokon po raňajkách posledné murárske práce vykonali sa – Zolomír sedíliu v podbrání dokončil a Bacil zas dieru v hradbe západnej, Ondro zase pokosil kus hradu. I darilo sa im tak, že do obeda hotové všetko mali, tak po sebe poriadili, náradie zbalili a domov sa chystali pobrať. To ale na hrad návšteva zavítala – Janka z Krupiny s rodinou sa prišla na hrad pozrieť. I po chvíli aj tak k rozlúčke došlo, a hrad zas v tichu ponoril sa, keď ľud pracovitý do domovov svojich porozchodil sa.

14.-16.10.2011
O brigáde jesennej s Hadím údolím konanej a kosení veľkom na hrade vykonanom

T ak ako každý rok, dohodnutá bola s Ugom cteným brigáda, kedy sily naše spojili sa s trampami z údolia hadieho a spoločne sa hrad od zelene oslobodzoval. Zeleneničeniachtiví bojovníci pod hradom poschádzali sa v piatok večer a pekne pri ohníku ohrievali sa za noci chladnej. Družná debata rozprúdila sa a aj nejaká tá hudba z gitár vylúdila, nech veselšie je veru za noci temnej.
V sobotu ráno potom aj ctený vojvoda Bacil s ďalšou posilou dorazil, ľud svoj na hrad vyduril a do roboty zapriahol. I kosilo sa vo veľkom okolo brány tretej, aj zvonku, ako aj svah východný pod palácom, kde krovia bolo už veru neúrekom. Tiež opravil sa prepadnutý chodník pod vežou hlavnou, kde výhľadu chtiví návštevníci len po doske ponad priepasť temnú prejsť museli. I vymuroval sa tam nasucho vyše dva metre vysoký múrik z kameňov a priam diaľnica zbudovala prašná. Snáď ocenia snahu tú a námahu vynaloženú. Ešte dokončilo sa budovanie steny záveternej na podkroví brány hradnej, by na ľudí tam nefúkalo. Potom, keď porobilo sa, čo sa dalo, zliezli ľudia do doliny k ohňu, kde pokrmy dobré uvarili si a do zábavy veľkej sa pustili. Poniektorí tiež na výlet po okolí sa vybrali, by krásy doliny do seba nasali.
V nedeľu sa ľudstvo zas domov porozchodilo, by sily nabralo do práce ďalšej.

15.1.2012
O sneme združenia, vo vojvodovej haciende konanom, kde predsedníctvo nové volilo sa a kopa iných vecí prerokovala.

K eď rok nový nám udrel a čas novej voľby nadišiel, snem združenia sa zvolal do sídla cteného vojvodu Bacila. I dátum určil sa tak, by všetkým prísť sa dalo, no nik netušil, že práve vtedy oblaky sa rozhodnú, že zvrhnú na zem obsah svoj a kraj kopou snehu zavalia. Tak stalo sa, že cesty ťažko prejazdné boli a sneh sa len sypal a sypal. No i napriek tomu, kto mohol, ten prišiel.
Hneď z úvodu privítaný bol milou spanilou veľkovojvodkyňou Michaelou I. a uvedený do vyhriatej komnaty. Tam pod pohostením stôl sa prehýbal, kde kopa dobrôt na zjedenie čakala. Potom, ako vojvoda Bacil každému oznámil, čo ich čaká a neminie, čo urobilo sa a ako, voľba nového predsedníctva prebehla a tu udiala sa zmena v doterajšom vedení. Predsedom naďalej ctený vojvoda náš ostal, no podpredsedom Ondro Valigura sa stal a ďalším členom Števo Frič z Nivy Dobrej. Tak nech dobre sa im vládne rukou rozhodnou a k úspechu dotlačia snahu našu. Potom ešte odmenení boli traja najaktívnejší brigádnici, čo svojim potom hrad skropili a to: Ondro Valigura, Albert Loydl a Peter Povalač. Každý vkusné tričko dostal. Ešte kopa vecí popretriasala sa – o pripravovanom tábore Inexu, o tom, ako ho zariadiť, o nových nádržiach na vodu, o plánovaných prácach a tak...
Potom ešte pohostenie podané bolo, by hladom nepomreli náhodou pred cestou dlhou a postupne sa zas všetci domov porozchádzali. Verme, že bohatý rok na úspešnú záchranu hradu toto bude.

20.-29.7.2012
O letnej brigáde, kedy 10 dní na hrade strávili sme a aj klokaniu ženu tam mali.

V ýprava tá začala v piatok večer, kedy postretali sme sa na Konskom, všetok materiál poprekladali z áut do Vitary s vozíkom, kolesá dofukovali a do doliny už skoro potme sa pobrali. Kým vynosili sme všetko na bránu, tma nám padla a oblohu blesky osvetľovali. Keď už všetko uložené bolo a bruchá tiež naplnené, vojvoda Bacil od priateľov svojich darček dostal k sviatku svojmu, čo prednedávnom mal. Potom Túlavá Jackie poštového holuba poslala, že do doliny dorazila a pomoc s vecami by potrebovala. Keď to všetko urobené bolo a riad so zásobami do dolnej základne prenosený bol a plány na ďalší deň zosnované boli, do pelechov pobrali sa všetci, by sily načerpali.
Ráno do šumenia dažďa zobudili sa junáci statoční a tak po raňajkách do suchej práce pustili sa – schody v bráne zhlobili do podkrovia a poriadok s vecami a podobné veci. Keď dážď utíchol, do doliny sa zišlo a kuchyňu zariaďovali – sporák osadili, stôl urobili a ďalší zas sprchu montovali pri prameni. S ňou potrápili sa teda, lebo vode nechcelo sa do hadice veľmi liezť. Napokon ctený Bacil s Jackie na nákup pobrali sa do Krupiny a ostatní zatiaľ latrínku rozoberali a na novom mieste stavali. Podvečer Ondro po Mareka a Soňu do Krupiny zbehol a na hrad doviedol. Medzitým varenie na sporáku Jackie odskúšala a veru kuchárka znamenitá vykľula sa z nej. Tak s plnými bruchami družná zábava rozprúdila sa až napokon únava všetkých do postele zahnala.
Nedeľné ráno slniečkom nás vítalo a tak v eláne sprchu dokončili sme, i latrínku v doline, dreva na kúrenie nachystalo kopu. Podvečer nadišiel čas príchodu zahraničných dobrovoľníkov a tak vo Vrbovku výbor uvítací čakal ich. I vystúpili z autobusu v počte hojnom, do áut sa natlačili – devy spanilé vojvoda Vitarou do doliny zviezol, chlapi z Konského pešo ísť museli. Napokon stretli sme sa všetci v jedálenskej sále, kde pohostenie chutné každému ušlo sa i prvé rozhovory spriadali. Za šera napokon na hrad vypravili sa všetci by uložili sa na miesta svoje a únavu z očí zahnali. I noc pokojná nad krajinou zavládla.
Pondelné ráno žiarivým slnkom zalialo nás a tak ohníka nakládli sme, čaj i kávu uvarili, jedlo nachystali, spanilé devy kvietkom zobudili. Po raňajkách výdatných ešte pokyny rozdali sa a do práce potrebnej vrhli sa. Najprv základ pre zbernú nádrž urobili, potom maltu zamiešali a murovať dve kaverny začali. Tiež so suťou pri hradbe poriadok sa porobil, by ľahšie kosilo sa. Tak v pote tváre ubehol nám jeden deň, kde pomaly spoznávali sme sa navzájom, reči cudzej priučili. Po chutnom obede a krátkej práci do doliny zišli sme, by okolie trocha spoznali sme, hry dáke zahrali, prach zo seba zmyli.
Utorok niesol sa v duchu podobnom, po chutných raňajkách tak potrebná práca nasledovala, kde kus muriva zas domuroval sa, nádrž na vodu obkladala, malta miešala...na prácu tú ctená veľkovojvodkyňa Michaela I. pozrieť prišla sa a spokojne na nádvorí pohrala, s ľuďmi porozprávala. Nakoniec aj pohostinnosti brány využila k spánku poobedňajšiemu. Nakoniec však domov pobrala sa s milou Majkou, otcom jej a kamarátkou Jankou. Ostatní, keď s prácou hotový boli, na výpravu pobrali sa do doliny – na osadný flek, pustovňu a sokoliu skalu vyliezli, riečku brodili. Dobrodružstvo to chutným vínkom zavŕšili skôr, ako do postelí príjemne unavení zapadli.
Stredajšie ráno zas kvietkom milé devy prekvapilo a z postelí vyhnalo, by po raňajkách chutných, pod bránou zjedených pre jemný dážď, čo z oblohy sypal sa, zas do práce pustili sa všetci. Devy skúsili si omietku gotickú v okne brány robiť, chlapi, čo dažďa nebáli sa zas kavernu murovali v hradbe západnej. Takto pracovalo sa, až kým poobede na výpravu do Banskej Štiavnice nepobrali sa, by kúpanie v tajchoch a kus histórie spoznali. Tak celý štvrtok tam boli, pokiaľ ctený Bacil po nich podvečer neprišiel. Cesta prebehla v pohode, len cez brod prejsť sa veru nedalo pre vodu vysokú a tak vozík prívesný, pokrmov plný cez zhnitý mostík ručne potme pretlačiť sa musel.
Piatkové ráno zas jasným slnečným svetlom zalialo nás a tak chuti do práce kopu sme mali. Tak zas mnoho kameňa do muriva sa naskladalo, i okolo nádrže na vodu a tiež chodník na hrade hornom vylepšovať sa začal za pomoci junákov nových. Poobede, po práci, na výpravu na cestu kočovú vybrali sa statoční ľudkovia. Zo skaly vysokej celý hrad zhliadli aj s dúhou čarovnou než zas pred zotmením do základne radšej vrátili sa. Večer táborák v doline zahorel a v pahrebe svojej ukryl pečené zvieratká pred zrakom zvedavým, tak, aby prekvapením sa stali pre ľudí na deň nasledujúci.
Sobotný deň zas slnkom zalial nás a práca pekne šla od ruky a tak stalo sa, že ukončené práce boli na kavernách dvoch a murovanie klenby strieľne v hradbe ešte načalo sa, nádvorie i náradie poriadené boli. Tiež na hrad zas milá princezná, veľkovojvodkyňa Michaela I. dorazila s družinou dvorných dám a rozhodla sa noc tam stráviť. Aby prejavila spokojnosť s postupom prác pri oprave hradu, vzala lyžicu a vybraných ľudí vlastnoručne nakŕmila pri stole. Podvečer už len pre zábavu voľné ostali a pri táboráku večernom družne všetci sa rozprávali, malé darčeky si dávali – ctený vojvoda každému pečené hlinené praveké zvieratko daroval na pamiatku, on zas maľovaný obrázok hradnej brány s pekným venovaním od všetkých pre celé združenie dostal (a na hradnej bráne potom vystavil). Potom už len spievalo sa pri gitare a debatilo skoro až do rána...nadránom však neskutočne silná búrka prihnala sa a posledné dve osoby riadne skropila, skôr než do brány dobehli.
Nedeľa už taká tradičná bola veru – balenie a upratovanie, fotenie a nakoniec lúčenie sa so všetkými. Veru, hádam nikomu odísť nechcelo sa, tak dobre nám tam všetkým bolo. I rozpŕchol sa tak ľud robotný do všetkých kútov sveta.
Veľká vďaka všetkým, ktorí ruku k zdarnému priebehu priložili a hradu pomohli!

24.-26.8.2012
O brigáde augustovej, kedy okrem dobrých ľudí aj piati havkáči na hrade boli a murovalo sa v teple prevelikom.

S tatoční bojovníci v počte hojnom na hrade postretali sa už v piatok večer, kedy lampáš na hrade hornom zahorel, by svetu vedieť dal, že živo na hrade je.
Vojvoda náš pre povinnosti vladárske až v sobotu ráno došiel i cestou spolu so Štefanom z Nivy Dobrej vápno nakúpili, by bolo s čím murovať. To už ľudia do práce hotovali sa – jedni kosili chodník k bráne tretej, iní zas terén upravili pri hradbe štítovej, ďalší zas do murovania sa chytili a devy s umývaním črepov pomohli. Tak pracovalo sa v teple neskutočnom, kedy slnko neúprosne pálilo na hlavy statočné. Na hrade hornom uvelebené dve krásne devy spanilé s kamarátom a psami piatimi na chvíľu v chlade vojvodu prichýlili, by oddýchol si znavený. Potom však, dielo svoje dorobiac, zas porúčať sa musel, bo na haciende povinnosti ešte čakali ho. Ostatní chvíľu ešte pokračovali v bohumilej činnosti, až napokon po sebe poriadili a náradie uložili.
Nedeľa už len oddychom a balením vyplnená bola, než porozchádzali sa domov do končín všelijakých.

28.-30.9.2012
O septembrovej brigáde, kedy konzoly v bráne tretej zamurovali sme

U ž čas stavby strechy sa nám blíži a tak najvyšší čas bolo urobiť pre ňu základ. Podvaly žiaľ na poslednú chvíľu odriekli nám a tak milý Števo z Nivy Dobrej doviezol guľatinu smrekovú, že použijeme tú. Len tak tak, že sme to množstvo na hrad doviezli. Tak spomenul si vojvoda, že na bráne aj dubový hranol máme na zárubňu nachystaný – tak veru aj ten nakoniec obetovaný bol pre blaho brány. I urobilo sa to tak, že na tráme dubovom ešte jeden smrekový jest, by to držalo statočne strechu novú. Najprv ale bolo treba diery poopravovať a tie trámy do nich zamurovať. To sa aj urobilo za pomoci statočných mládencov a dvoch spanilých diev. Do tmy sobotnej podarilo sa celý západný bok brány spraviť a spolovice aj východný. Ten nakoniec trojica Ondro, Paľo a Rado v nedeľu do tmy dorazila a tak brána nachystaná jest na stavbu strechy.

26.-28.10.2012
O stavbe strechy na jesennej brigáde, v daždi mrzkom a chlade, ako aj o odvážnych junákoch či devách, čo drevo na hrad ponosili.

I stalo sa to, v čo už nedúfali sme pomaly a na brigáde jesennej so stavbou strechy na bráne tretej sa začalo. Počasie veru pľuhavské bolo riadne, no nič to nezmenilo na odhodlaní množstva ľudu robotného, čo pod hradom poschádzal sa. No pekne teda poporiadku.
Už vo štvrtok na hrad drevo sa pomocou traktora povozilo a na nádvorí zložilo i tesári naši – Ratrak a Morka sa do diela hotovili. V práci pomohol im Jano s Paľkom zo Štiavnice a nejaké drevá do brány nanosili. Tak stalo sa, že keď vojvoda Bacil na hrad v piatok dorazil, už časť konštrukcie malej strechy stála. I bolo treba z dediny ešte krytinu povoziť a tak naložená vo vozíku i Vitare na dvakrát prevozila sa – vozík dostal riadne zabrať, až kolesá to nakoniec nevydržali a vykrivili sa. To už poschádzali sa ľudkovia v doline a oheň v daždi snažili sa zažať, by hrial ich do ranných lúčov.
Sobotné ráno hnusné teda bolo a pľuhavským dažďom všetkých kropilo, no nezľakol sa veru nik a poschodili sa na nádvorí všetci. I zavelilo sa do boja a drevo takmer všetko (okrem dosiek) do brány a ku bráne ponosilo sa. Bol to obdivuhodný výkon od každého – nežnými devami s lícami sťa jabĺčka počnúc po junákov statných, či šľachtu končiac. Každý do diela sa zapojil. A dážď len padal a padal, darmo sa tesári snažili, len jednu krokvu osadiť dokázali. Tak nakoniec únava, chlad i tma prácu ukončila – ľudí k teplej peci zahnala, by aspoň trochu údy krehké zohriali si.
V nedeľu už počasie lepšie veru bolo a tak prácu umožnilo, ponosilo sa drevo nejaké k bráne a krytina v prístavbe uložená bola, nakoniec ešte dvere sa zhotovili, by pod zámkom mohla byť a nohy nedostala. Poobede ľud porozchádzal sa do domovov svojich, no na hrad nezanevrel a o týždeň zas tam zavítal, by prácu dokončil.

3.11. a 10.11.2012
Nasledujúce brigády, kde konštrukcia dohotovila sa a tak brána v suchu jest.

P o troch dňoch, čo tesári doma sily zbierali, na hrad sa zase vypravili a do víkendu kus práce ešte sami porobili, im v sobotu dav ľudí pomôcť prišiel a dosky, krytinu do brány vyvláčil, by nerušene v práci pokračovať mohli. Tak sa stalo aj víkend nasledujúci, kedy nejaké rezivo ešte doobjednať sme museli, bo dáko pochybelo a k dokončeniu chýbalo. No šťastne podarilo sa všetko napraviť tak, aby do zimy strašnej strecha v bráne hradnej zaskvela sa a bránu v suchu udržala. Keď postavili sa statoční junáci a devy pod ňou, veru srdce potešilo a hrialo, že kus krásnej roboty podarilo sa im vykonať. Verme, že strecha tá dlhé roky slúžiť bude účelu svojmu a bránu pred nepriazňou počasia udrží.