Kronika Združenia RONDEL - časť 2. (roky 2004 - 2006)

P okračovanie kroniky združenia nášho, ktoré jest písaná od roku 2004 až do roku 2006 pre potechu tých, čo s nami na hrade nemohli byť, či chceli by sa v duchu vrátiť do doby tej.


Snem združenia, voľba predsedníctva a iné dôležité veci...

R ok tento začali sme snemom združenia konanom na zámku zvolenskom dňa 10.1.2004, kde veľa dôležitých vecí prebrala sa. Od snemu tohto zmien sme sa dočkali, či však dobré budú a dopredu nás pohnú ukáže až čas. Po dvoch rokoch zas predsedníctvo naše volilo sa, kde za predsedu zas cteného vojvodu Bacila zvolili. Podpredsedom stal sa ctený Róbert, rytier zo zámku zvolenského a členom predsedníctva sa stal Zolo zo Šale. Nech úspech dláždi ich ďalšiu cestu.

Tiež našu činnosť zhodnotili sme a plány do budúcna snovali, účty skontrolo vali a v debate pokračovali, pričom kopa dobrých nápadov tam padla. No aj nepríjemné a smutné rozhodnutie prijať sme museli, a to také, že troch členov z radov našich vylúčiť musíme, bo na živote spoločnosti neúčastní boli a ani členské si neplatili. Členmi týmito boli menovite Ján – zakladajúci člen, no ešte ani raz na hrade nebol, Štefan inak Čechúr zvaný a Ľuboslav. Škoda ich, no inak sa konať nedalo. Tiež naše rady dobrovoľne opustiť sa rozhodli Michal a Krysa, ktorý tiež bol pri zrode združenia a internet spravoval. Tak stalo sa, že rady naše zmenšili sa a správu stránok predseda na bedrá svoje berie si. Už veru riadny náklad na nich má, no boja sa nebojí a len tak sa nevzdáva. Udalosti tieto zjasnila túžba ctenej Jackye z údolia hadieho po vstupe do spoločenstva tohto, čomu my radi len sme a hneď za člena prijali sme ju. A zároveň výnimku sme jej udelili, že členské platiť nemusí, bo účtovníctvo nám spravuje a riadi.

Tak plno zmien poznačilo začiatok roka tohto, no kroky naše zastať nesmú a hrad brániť proti záhube aj naďalej musíme. Kiež by sme nikdy v úsilí tomto neustali, ani nikdy ustať nemuseli. Snáď, keď sa my pominieme, niekto túto úlohu po nás prevezme a dovŕši. Kiež by to tak bolo.

Výprava zimná spolu s priateľmi z Moravy konaná, kde hrad Bzovík a Čabraď navštívili sme a zimy sa nezľakli.

S talo sa tak roku pána 2004-ho v dňoch 27.-29.2., kedy zima vládla a kopou snehu nás zasypala. Ctený náš pán vojvoda priateľov z Moravy na stanici zvolenskej si počkal a privítal, potom krokom smelým na hrady oba zvolenské zaviedol, by pochválil sa nimi. Na prvom, v meste postavenom, veci svoje zložili a už na druhý smerovali, i keď na hlavy sypal sa im sneh a zima útočila. Po námahe tej na kopec vyštverali sa a hrad obzreli rozľahlý, potom bočnou dolinou nazad na zámok zamierili, by bruchá svoje palačinkami osviežili. Po prehliadke skvostov tam uložených k nim ctená Majka- pani hradná pridala sa. Spolu do Krupiny presunuli sa, kde zásoby doplnili si a jedni busom, druhí pešo do Bzovíka vybrali sa. Počasie veru hnusné bolo a dažďom ich obťažovalo, a tak radi boli, keď v hostinci teplom spolu zasadli pred prestretý stôl, plný dobrôt. Tam už čakal ich milí Ugo s Mafiou, pričom neskôr aj Jackye a D´ady s Dankom pridali sa, a aj Jeffry a Mary.

Zámok Bzovícky však zamknutý bol a tak kľúče od neho náš vojvoda od starostky vypýtať bol a dostal ich. Tak v nočných hodinách na hrade prespať sme mohli, čo sme aj spravili, i keď zima strašná panovala, až zámok na bráne zamrzol a dnu pustiť nás nechcel. V bašte jednej zložili sme sa a na spánok uložili.

Ráno sobotné veru studené bolo a hmlisté, tak veru teplá strava v žalúdku dobre nám padla. Skupinu našu dvaja ľudkovia ešte doplnili- to ctení Attila a Andrej prišli za nami. Keďže však mrznúť sa im nechcelo, dopredu sa pohli, že dobehneme ich. Tak starostke kľúče vrátiť sme boli a poďakovať, potom už kroky naše na hrad Čabraď smerovali. Pre hmlu neprehľadnú po ceste vybrali sme sa a po hodinách dvoch do Vrbovka dorazili, kde hostinec sme prepadli a vyplienili. Potom cez polia žľabom k hradu sa spustili a v doline utáborili. Tam oheň teplý privítal nás. Obhliadku hradu absolvovali všetci, v snehu tam napadanom. Potom, keď náš vojvoda hostí svojich po hrade jeho povodil, zase do doliny zamieril a tam v družnej zábave dlho do noci pobudol.

V noci na nedeľu strašne nasnežilo a tak ráno celé biele bolo, čo hneď na fotkách zaznamenali sme. Oheň horko ťažko založili sme, by ohriali sme sa a čosi teplé navarili. Poniektorých, čo veľa vína vareného či iného nápoja boli vypili, hlava bolela, že na nohách stáť sa im nechcelo. Po tom, keď veci svoje zbalili sme, na púť do pustovne pobrali sme sa popri mlyne a osade hadej. Snehu záľahou brodili, za krk tiež zo stromov padal nám, no k cieľu sme dorazili a ľadopády obdivovali. Potom na Sokol vydriapali sme sa a snehové gule po sebe hádzali, až čas odchodu nadišiel a vrátiť sa museli. No za deň ten kopu zábavy užili sme si a celkove dobre nám bolo, i keď zima panovala a zmraziť sa nás snažila. Tak v doline cesty naše rozišli sa, jedny do Vrbovku, druhí na križovatku Čelovskú zamierili. Snáď ešte v zostave tejto sa stretneme, veď vcelku veselá kopa z nás bola a dobre rozumeli sme si. Kiež by na Moravu, či naopak, bližšie bolo.

Veľká noc na hrade, výprava na Staré Drieňovo, mlyn a iné objavy.

A ko každý rok, aj tento sme sa rozhodli, že Veľkú noc v dňoch 9.-12.4.2004 strávime na Čabradi. Žiaľ povoz náš nefunkčný bol, a tak po vlastných vybrali sme sa tam v piatok. Krupina opustená vo sviatok pôsobila pusto, len dajaký Peruánec malý obťažoval nás otázkami – že či do Afriky mierime..., no vykľul sa z neho náš spoluobčan počerný. V dedine po kľúče stavili sme sa a kus reči prehodili, potom do doliny sa zviezli, kde už Zolo s Dadym a Dankom čakali nás. Poslední dvaja zmienení hneď do balenia sa pustili, bo od predchádzajúceho dňa tam boli a domov sa zberali. A tak hneď do lúčenia sme sa pustili. Potom veci svoje sme vybalili a hrad skontrolovali, či po zime neubudlo nám z neho. Našťastie veľa nespadlo a tak do varenia večere sme sa pustili.

Na ďalší deň na výpravu sme sa pobrali, a tak dolu dolinou popri potoku sa motali, kdejaké zákutia objavili a pár črepov pozreli, až nakoniec do Drieňova sa vyšplhali po ceste starej. Pekným žľabom vinie sa, škoda len, že kopu odpadkov miestni tam vyvážajú. Chvíľu po dedine túlali sme sa, kým cestu na Adamov vrch sme našli, tam poobedovali sme, než na Staré Drieňovo sme vybrali sa. Žiaľ, nič mimoriadne nenašli sme tam, no kraj je to nádherný. Po chvíli blúdenia na cestu spiatočnú pobrali sme sa a to rovno do doliny zrázom. Tak k mlynu drieňovskému dospeli sme a popri riečke nazad. Aj vino vo fľaši našli sme, no späť do vody hodili sme ho, nech vodníka uplatíme si, bo čo keď niekto z nás do vody spadne. Pod hradom už Šupák so Zuzkou čakali nás, tak spolu večeru sme si spravili a do noci sa bavili.

V nedeľu sa tí dvaja na výpravu do Cerova vybrali, a my zas po hradnom svahu zliezali sme celý deň, nové strieľne objavili v opevnení západnom a kopu črepov tiež. Potom večer zas u ohňa naše telá stretli sa a spolu zabávali sa, kým únava nás neskolila.

Pondelok sviatočný virtuálnou oblievačkou začali sme – to Šupák prázdnou fľašou oblieval, Bacil prútom do vzduchu šibal a po stehne sa plieskal, deva však výkrikmi ozajstnými toto prežívala. Potom hody mali sme, Majka aj tortu ponúkla a v zábave deň celý ubehol nám. Podvečer potom na cestu spiatočnú vybrali sme sa, bo domov už volal.

Brigáda jarná, kedy pršalo nám a aj tak pracovali sme, kus krovia odstránili, zárubňu spravili.

P okročilý ročný čas už bol, keď s Ugom termín brigády dohodli sme a na ňu sa vybrali. Stalo sa tak v dňoch 23.-25.4. kedy v piatok teplé slnko zohrievalo údy naše, no na sobotu zatiahlo sa a za krky voda nám padala. Povoz svoj už vojvoda dokopy dal a Luciu, Zola a Majku zo Zvolena doviezol. Na mieste už ľudia čakali a tak sa zložili, ohňa urobili a večeru uvarili. V milej zábave pokračovali do hodín nočných, kedy ešte mnoho dúší pribudlo k nim.

Sobota veľmi upršaná bola, na nálade nepridala, keď čakali sme na zázrak. Ten však predsa sa konal a o desiatej do práce nastúpiť nám dovolil. Tak s vervou do kosenia severného opevnenia a nádvorí sa D´ady s priateľmi pustil stojom mocným, ostatní zas pri západnom opevnení posekané krovie a stromy odstraňovali od brigády predošlej. Pár odvážnych do zhotovenia zárubne sa pustili a aj ju zhlobili, na miesto osadili – len primurovať ju nemali čím, bo z dediny zas materiál nedodali. Ako vždy...! Tak tam stojí, kým ju dakto nezhodí. Potom do zameriavania horného hradu pustili sme sa, no chladné ruky odohnali nás. Aj tak kopa práce porobila sa, za čo všetkým vďaka veliká patrí. Pri ohni potom zábava prúdila až do rána, placky, puding a iné dobroty putovali v kole. V radoch našich aj nové tváre zjavili sa, zo Šurian na mopede dvaja mládenci k nám sa pridali a s prácou pomohli. Nedelné ráno neisté bolo, no potom vyčasilo sa a po uprataní základne a pobalení sa nás z doliny už slniečko vyprevadilo. Rozpŕchli sme sa, by zas o nejaký čas znova stretli sme sa. Tak už život chodí.

Jednodňová brigáda, kedy meralo sa jadro hradu.

N a výzvu nášho vojvodu nik sa neozval a tak už rozhodnutie padlo, že brigáda v dňoch 21.-23.5. konať sa nebude. V piatok navyše strašná búrka bola, až kusy ľadu z oblohy padali. V sobotu však ozval sa Andrej zo Šurian, že na ceste už je. Tak ctený náš pán s manželkou svojou na kone vsadol a na hrad cválal, by aspoň dáku prácu vykonal. Počasie prialo im a slnkom zalievalo, keď do merania hradu pustili sa v trojici. Vcelku darilo sa im a tak do šera merali. Celé jadro takmer zamerali, už len bastión zostáva. Potešiteľné je, že tráva na nádvoriach už chytá sa. Potom do doliny pobrali sa, kde lúku osadnú ukázali mu a k susedom skočili. Ctená Fazuľka tam totiž bola, tak kus reči hodili, než z doliny odišli. Andrej však na mieste zostal a v základni noc strávil sám, za čo obdiv si zaslúži, bo jednoduché to neni. Nová pohovka v základni pribudla nám – Fazuľkovci nám ju totiž darovali z chaty svojej. Cestou domov prenádherný slnka západ sprevádzal nás.

Kosenie nádvorí a príprava miesta na stavbu pece.

O pár dní 18.-20.6. sme sa znova vyrazili na hrad. Zola sme počkali pri vlaku a zviezli ho. Cestou sme sa zastavili v Dolných Mladoniciach, kde sme pozreli priateľov Roganských. Potom sme sa pobrali do Vrbovku, kde sme mali mať nachystaný krovinorez. Nachystaný nebol – až po hodine zháňania nám ho nakoniec požičali z družstva. Tak sme konečne dorazili pod hrad. Uz sa stmievalo, tak sme sa najedli a zaľahli. Nad ránom som začul hlasy a tak som vykukol z budovy. To akurát došli chalani z Úlian (Andrej a Marek) a postavili si stan.

Ráno nám vyšlo pekne slniečko, tak sme vstali, najedli sa a spojazdnili krovinorez. Pokosil som okolo budovy a ohňa. Potom sme sa vybrali na hrad. S krovinorezom som kosil 1. nádvorie a okolo brány, potom som rozširoval chodník zo západnej strany. Zolo sa pustil mačetou sekať východnú stranu a chalani zase veľké nádvorie. Takto sme pracovali až do podvečerných hodín. Keď už sme mali dosť – veď bolo strašne teplo, tak sme zišli dolu, najedli sa a išli umyť k prameňu. Potom sme sa pustili do kosenie miesta, kde bude stáť piecka na keramiku a nachystali si dáke kamene. Nakoniec nás však zmohla únava.
V nedeľu sme dorobili fotodokumentáciu hradu a poriadili za sebou. Potom sme išli domou.

18.6.2001

N áš milý priateľ Mišo Václavíkom zvaný zo Zvolena, nám z čírej to náklonnosti k nášmu zámeru zariadil od svojho chlebodarcu, firmy Eiben s.r.o. peňažitý dar v hodnote 2000,- korún. Obom im za to patrí naša vďaka veliká až do skonania našich dní.

Minibrigáda s deťmi z tábora a rokovanie s pamiatkármi.

V sobotu 3.7. 2004 po dohode s Jackye sme prišli k ním do tábora a urobili pre staršie deti menšiu brigádu. Spolu sme vykosili priestor 1. bašty a nakosené krovie a burinu sme zhrnuli na kopu. Potom sme pobudli s nimi v tábore a trávili tam pár pekných chvíľ.

V utorok 6.7. sme zase merali cestu do Vrbovku, pretože bolo dohodnuté stretnutie s pamiatkármi. Prišli sme takmer naraz a hneď sa vybrali na hrad, aby sme prerokovali postup prác na tento rok. Prišiel aj nový riaditeľ. Mal úplne iný názor na práce, ako predchádzajúce vedenie a dá sa povedať, že normálnejšie. Uznal, že ten tvar strechy, aký sme navrhovali v Štúdii bol najlepší, a že je škoda, že sa urobila taká nízka strecha. Schválil nám snahu o zobytnenie brány a vytvorenie základne priamo na hrade, dokončenie zastrešenia prístavby a kopu iných dobrých vecí. Konečne veci dostali správny spád. Na práce dostala obec na tento rok 400 000 Sk, čo je doteraz najväčšia suma, akú sme dostali. Uvidíme, čo sa podarí urobiť.

Týždeň na hrade strávený, kde murovať chystali sme sa a suť odstraňovali.

P rvý augustový týždeň 31.7.-7.8.2004 na hrade znova sme sa zišli, aby ruku k dielu priložili sme a dačo porobili. V sobotu sme prišli v zostave: ctení Bacil s Majkou, Bobor z Bobrova a Fero z Popradu. V noci zas ako vždy došli Andrej a Marek. Tak po výdatnom spánku do práce pustili sme sa a zo severnej strany brány suť odpratávať sa pustili. Po vyzbieraní kameňov zeminu odvážali sme a zaklenutie otvoru v múre našli – tak potvrdilo sa nám, že dvere, či strieľňa tam bola – pretože archeológ Mosný tvrdil, že otvor na druhej strane múru, v nike prejazdu, je len po zhnitom dreve a netreba sa tomu venovať. Tak ubehol nám deň a tak sme pracovali aj ďalšie. Bolo veľmi teplo, tak veľmi dobre padlo umytie tiel našich.

V pondelok prišli aj murári a lešenie doviezli. Zložiť sme im ho pomohli a oni pustili sa ho stavať, no tempom strašne pomalým. To lešenie nakoniec tri dni stavali. Murovanie nakoniec nekonalo sa. Tak ďalej suti venovali sme sa. V utorok potom pribudli k nám Lucia so Zolom a v tomto zložení do konca sme boli. V stredu Fero od nás odišiel, aby aj na iných hradoch pomohol. My sme vrstvu po vrstve odstraňovali, až do takej hĺbky dostali sme sa, do akej sme chceli. Ešte aj malý výskum sme stihli a to na múre štítovom kus múru odkryli sme, aby murári videli, čo majú opraviť.

Nuž čas ten ubehol nám rýchlo. Mrzí nás len, že pri murovaní nemôžme byť a nijak ho ovplyvniť, bo murári k tomu vzťah nemajú a skôr sa len flákajú za peniaze ťažké. Snáď sa to zlepší. Dve noci tiež na bráne strávili sme príjemné. Celkom sa teším, keď už bývať tam budeme. V sobotu nakoniec domov sme sa vybrali.

O murovaní na bráne po dva víkendy prevádzané, kosení chodníka a potkanoch, čo žrali nás.

R o lete, hneď ako sa dalo, na hrad sme sa vybrali v počte hojnom, by kopu práce porobili sme a radosť svojim srdciam z dobre vykonanej práce dopriali si. Bolo to v dňoch 17.-19.09.2004 , kedy počasie nám prialo a vcelku príjemne bolo. V piatok podvečer spolu na koňoch sme pod hrad prišli – Bacil, Zolo, Majka a Lucia. Bola už tma, tak po večeri k spánku uložili sme sa, no hneď sa na nás vrhli splašené plchy, by o potravu našu obrali nás. Tak tam všetko obhrýzali, až spať sa nedalo a jedlo do bedne zavrieť sme museli. Potom už len zlostne pobehovali a hartusili. Nad ránom, okolo druhej došli chalani z Ulian – Andrej s Marekom a doviedli tiež priateľov svojich – Martina a Igora.

V sobotu ráno povstávali sme a po raňajkách do práce sa pustili. Najprv sme chodník po hrade prekosili, aby chodiť sa po ňom dalo, potom do murovania zárubne sme sa dali. Kým Zolo s ňou sa moril, ja zas jednu niku v stene som rekonštruoval – drevený preklad v nej vymenil a dieru nad ňou zamuroval. Tak ubehol nám deň a pomaly sa aj stmievalo. V doline devy naše večeru nám nachystali, by žalúdky sme si upokojili po celodennej práci. Potom v svornej zábave do večera sme zotrvali, až únava nás zmorila. Avšak tie potvory hlodavé, zase buntošili a po nás skákali – chudáka Andreja do čela uhryzli, až ráno vyzeral, jak keby ho upír či had hrýzol. Podľa stôp tam nechaných páchateľa odhalili sme – to dáke potkany nasťahovali sa nám tam. Iste to na svedomí bude obec mať, bo tak dlho kopu odpadkov tam skladovala a hneď neodviezla...

V nedeľu ešte dačo dorobili sme na bráne, poriadok tiež spravili v doline a kopu odpadu do voza naložili, čo ľudia tam ponechávali. Potom už len chvíľa lúčenia nastala a zas do sveta sme sa rozpŕchli.

N a hrad náš sme sa potom až o tri týždne dostali – presnejšie v dňoch 08.-10.10. kedy už riadna jeseň udrela a počasím chladným nás počastovala. V piatok síce ešte slnko svietilo nám na cestu k hradu, no keď na druhý deň svitlo, už pod mrakom bolo.

V piatok, ako sme tam prišli, hneď na hrad sme vybehli, by vyskúšali sme svoju silu pri vŕtaní dier do dreva. To aby zárubňu sme mohli naveky do steny kotvami uchytiť. Veru na červotočov hrali sme sa zo hodinu a vcelku išlo nám to, no tma nás do doliny vyhnala. Tam už na povale potkany nás vítali a v noci zase pobehovali. Spať sa nám nedalo s vedomím, že iste pohrýzť by nás chceli, by sa nami na zimu vykŕmili. Do rána prežili sme šťastne, tak po raňajkách na hrad vybehli sme, maltu zamiešali a po dovŕtaní otvorov a vrazení kotiev, zárubňu sme zamurovali. To už ale pršať sa pustilo, až mokrý jak myši sme boli. Nad zárubňou klenbu sme dorobili a kus steny nad ňou, ako aj výklenok vedľa dverí. Ten tiež peknú klenbu dostal. Takto usilovne až do zotmenia pracovali sme. Potom ku prameňu umyť sme sa vybrali, lebo maltu aj za ušami sme mali a ako prasce zaprášení boli. Aj večerať sme chceli, no Zolo už maslo svoje nespoznal, jak objedené bolo ohavami hlodavými.

Po noci strávenej v ostražitom napätí z možného potkanieho hryzu radi sme boli, keď nový deň svitol a do práce nás vypudil. Tam zas kus sme porobili, rôzne diery vyplnili a steny vo výklenku spravili. Potom ale aj domov pobrať sme sa museli a tak s hradom rozlúčili sme sa. Na to, že len dvaja pracovali sme – Bacil a Zolo, veľa práce vykonalo sa, za čo česť a sláva isto patrí nám. Hádam potomkovia naši uznanie nám doprajú, keď dielo toto uzrú. Snáď, kým mrazy udrú prvé, už aj strecha nad prístavbou stáť bude a budova táto už nezmokne.

Novinky okolo hradu, vydanie skladačky a návšteva vo Sv. Antone.

V ďaka 2% od ľudí vyzbieraným v mešci našom 54 tisíc zlaťákov zazvonilo, a tak rukávy vyhrnuli sme a skladačku s názvom „Sprievodca po hrade“ sme vydali v počte 5000 výtlačkov. Tak teraz návštevníkom rozdávať na hrade máme čo, snáď spokojní s ňou budú. Náš priateľ D´ady do nej vložku o ochrane prírody vytvoril, už len rozmnožiť ju musíme. Z peňazí zvyšných krovinorez kúpiť skúsime, by účinnejšie hrad kosiť sme mohli.

V posledný októbrový piatok do Sv. Antona vybrali sme sa traja – ctený pán vojvoda s manželkou a Paľo Maliniak, náš dvorný historik, by spoluprácu s kaštieľom nadviazali sme a dáke novinky o panstve získali. Tak informácie vymenili sme za stolom dobovým, organ z hradu obzreli a tiež tri zvony z Čabrade vo zvonici navštívili. Doteraz o nich nevedeli sme a potešilo nás to, že na svete sú. Bližšiemu štúdiu ešte podrobíme ich, nech vieme, kto odliať ich dal a kde. Tiež skladačku nechali sme im tam, aby návštevníkom ponúknuť ju mohli. Žiaľ o skle z doliny nič nedozvedeli sme sa, hoc´ veľmi by sme chceli.

Snaha obce o revíziu rezervácie je, sedenie zvolali a o vyňatie budov v doline sa snažia. Tiež o odpredaji základne sa pokúšajú, i keď vlastníci o tom asi ani nevedia. Spracovať zámer využitia je potrebné a potom uvidí sa, čo bude. No nie všetko páči sa nám, o čo snažia sa a hlavne ako.

Brigáda jesenná, kde dvere osadili sme a ďalšiu zárubeň zhlobili.

B rigády jesennej nadišiel čas, kedy na termíne 5.-7.11. s Ugom dohodli sme sa. Tak v piatok podvečer pod hrad zavítali. Na koči dvere hradné doviezol som a tiež ľudí pár. Tam už kopa národa pri ohni sa hriala – to Ugo s priateľmi a tiež turisti zo školy Andrejovej tam boli. Postupne aj ostatní prichádzali a k zábave sa pridali. Pár ich to aj dosť prehnalo, za čo vynadané dostali. Potkany v noci pokoj nám dali, no aj tak spať sa nedalo, bo furt dakto tam lomozil.

Ráno skoro sme vstali a k ohňu sa ponáhľali údy svoje zohriať, raňajky si spraviť. Po nich na hrad vybehli sme, kde niektorí do kosenia sa pustili, iní zas strechu doskami zakrývali, bo z obce peniaze už došli a strechu tento rok nespravili. Iba čo pomúrnicu a stropnice tam vytiahli – nech lepšie zmoknú a ukradnúť sa dajú. To dosť nahnevalo nás. Potom už aj pracovať začali sme a zárubňu sa pustili upravovať, dvere skracovať, by dala sa miestnosť nad bránou zavrieť. Takmer podarilo sa nám to, no nakoniec museli sme ešte aj na druhý deň ich dorábať. Slnko nám hrialo na hlavy, vietor prefúkal a hlad trápil, no nezľavili sme z tempa a do večera strechu sme zadebnili, nádvorie vykosili a dvere zavesili. Potom už po tme pri ohni zišli sa všetci a v družnej zábave dlhé chvíle strávili.

Nedeľa už chladnejšia bola, keď po raňajkách traja vybehli sme na hrad a dvere dorobili, nech zamknúť sa dajú a ešte zárubňu v dverách dolných zhlobili. Potom už pobalili sme veci, kopu odpadkov naložili a preč z doliny odviezli. Všetkým tým, čo tam boli a ruku k dielu priložili, vrelá vďaka patrí, veď vec dobrú spravili.

Zakrývanie strechy a záľaha snehu, čo prepadla nás.

D va týždne prešli a my sme zas kroky svoje k hradu smerovali, aby sme dvaja – Zolo a Bacil, strechu provizórne zakryli. Práca tá nakoniec na nás zostala, lebo z dediny ju nespravili aj keď mali. Tak skoro ráno v sobotu z domu vyrážame, ostré slnko do očí nás kľaje, až tak, že z cesty som takmer zišiel. Na hrade zima nás vítala a tiež porozhadzované térové papiere, ktorými robotníci zakryli pomúrnice. No len ich tam položili, čo pri tých vetroch v posledných dňoch vejúcich iste nestačilo a takto to dopadlo. Drevo odkryté a papier potrhaný, na tento účel nepoužiteľný.

Horko ťažko materiál sme na hrad na pleciach vyvláčili. Potom v debnení strechy dvierka si urobili a pustili sa strechu pokrývať. Papier asfaltový tak tvrdý bol od mrazu, až lámal sa, no ako tak podarilo sa nám to položiť. No potom vietor začal fúkať a aj snehu nakydalo veľa. Našťastie posledné dva pásy položili sme a dolu utekali, či skôr kĺzali... Z doliny horko ťažko sme vyšli a po ceste do Zvolena sa šmýkali. A cestou na Vígľaš ešte horšie to bolo, takmer už nedošiel som domov tak šmýkalo sa a cesta snehom zapadla.

Strechu ale v suchu máme, konečne, veď už najvyšší čas bol. Už len okná osadiť a stropy s podlahami spraviť a bývať by sa tam dalo. Len ľúto nám je, že domácim na ničom nezáleží, žiadneho vzťahu k robote nemajú. Ťažko je nám tak existovať.

Snem združenia na zámku konaný, kde rady svoje rozšírili sme a prezentáciu prezentovali.

N ový rok snemom začali sme, ktorý konal sa na zámku zvolenskom dňa 23.01.2005 v miestnosti klenutej, pre kráľov vhodnej. Tam okolo stola posadali sme si v počte hojnom, hosťami dvoma rozšírenom a rokovanie spustili o živote združenia. Výkaz činnosti vojvoda náš poskytol na posúdenie, kde naše skutky v roku minulom popísané boli, čo porobili sme a dosiahli. V skratke spomeniem len vydanie skladačky „Sprievodca po hrade“, osadenie dverí na bráne a iné úspechy dosiahnuté. Po hlasovaní bol výkaz schválený. Podobne aj správa o hospodárení dopadla, kde žiadne chyby zistené neboli a v roku minulom dobre sme hospodárili.

Ďalším bodom snemu boli plány naše do roku tohto, tak diskutovalo sa schuti, čo potrebné bude. Zakúpenie krovinorezu a študijného pobytu v Budapešti schválilo sa, ako aj kopa ďalších dôležitých vecí.

Radostná udalosť stala sa tiež, a to taká, že do radov našich dve nové duše pribudli – menovite za členov prijali sme Andreja Pečimútha a Paľa Maliniaka, ktorí veľkým prínosom pre nás stali sa a už dlhšie nám pomáhali. Vďaka im združenie naše novú krv dostalo a snáď tak pomaly nevymrie, ako nám hrozilo...Nech pochválení sú za skutok svoj a odvahu preukázanú. Na koniec vojvoda náš, pomocou stroja zázračného na stenu premietajúceho obrázky pohyblivé, všetkým prezentáciu hradu predviedol vo verziách dvoch, na ktorých už dlhšie pracoval, by slávu hradu do sveta šíriť sme mohli a tiež združenia nášho a našich spolupracovníkov. V prezentácii tej vyše 150 obrázkov ukrytých je a kopa textu k nim. Snáď medzi návštevníkmi záujem o ňu bude a na odbyt pôjde.

Nuž črtá sa rok sľubný, plný noviniek a zmien, no odvahu nestrácame a ani chuť za vec našu bojovať do dychu posledného.

Potom na záver hostinu bohatú spravili sme si, v krepárni susednej na palacinky chutné sadli a všetky ich pojedli. Nakoniec však domov pobrať sme sa museli a tak sme sa vrúcne rozlúčili.

Výprava veľkonočná na neznámy hrad smerujúca, ako aj na Čabraď a Zvolen smerujúca.

Z ima dlhá tohto roku bola a veľmi neskoro a neochotne končila, a tak stalo sa, že pre choroby rôzne a chlad panujúci uvažovali sme, či vôbec na hrad ísť. Napokon ale rozhodlo sa, že v sobotu prieskumnú výpravu zorganizujeme a potom na našom hrade zostaneme. No sobota dažďom privítala nás a predpoveď tiež špatná bola. Neodradilo nás to však, pretože podľa indícií získaných na neznámy hrad zvedaví sme boli. Tak na stanici stretli sme sa siedmi statoční - ctení Bacil s Majkou a Attilom, bratom jeho, ďalej Bobr z Bobrova a ctená Lucia naša, i ku skupine pridali sa ctení pán Hanuliak, známy to archeológ a Paľo Maliniak, náš dvorný historik.

Na povozoch dvoch pod hrad ten doviezli sme sa, pričom skoro srnky zrazili nás, keď prednosť na ceste nedali nám, keď na ňu vychádzali. Ďalej už len pešo, či štvornožky na kopec vyštverali sme sa a za pravdu si dali, že veru hrad nachádza sa tam. V stromoch ukryté valy a pozostatky budov tam boli. Tak objav hneď mliekom zapili sme a koláčom zajedli a potom do objavovania pustili sa. Rozbehli sme sa po areáli a fotili a skúmali, čo by nám o veku dačo napovedalo. Tak pár črepov a kosák našli sme, ako aj zubadlo a rúčku z vedierka. Čas však už pokročil nám a tak zase zbehli sme dolu k autám a do Bzovíka odviezli sa, kde v hostinci objav kofolou zapili sme, bo nič teplé tam nemali. Tam cesty naše rozišli sa, jedni do Zvolena vrátili sa a druhí na Čabraď išli.

Zima táto veru riadne podpísala sa na stave cesty, také výmole tam boli, že ledva prejsť sa dalo. A to ešte v rokline sneh a ľad bol. No zišli sme šťastne a rozvodnenú Litavu poobdivovali. Pršať však začalo znova a zotmelo sa. Tak do spacákov zaliezli sme a do rána spali sladko.

V nedeľu pršalo celú noc a ešte aj ráno, no potom na chvíľu prestalo, tak na hrad vybehli sme. Tam na zabitú muflónicu natrafili sme pod bránou hradnou. Asi dačo zadrhlo ju. Aby nesmrdela nám tam puchom hnusným, za nohy uviazali sme ju a preč odtiahli, do diaľav bezpečných zo skaly ju zvrhli. Tam už zver postará sa o ňu. Potom však zase pršať sa pustilo a tak, aby vôbec z doliny sme sa dostali, radšej zbalili sme sa domov išli.

Veľkonočný pondelok nádherné slnko osvietilo, až ľúto nám bolo, že nezostali sme. Tak náhradný program vyhútaný bol a na Pustý hrad Zvolenský nás zaviedol. Tam národa bolo neúrekom, no slnko hrialo a v pahrebe upečená živánska brucho pohladila. Tak dobre nám padla... Už stmievať sa pustilo, keď hrad ten opustili sme a cteného Bobra na vlak odprevadili. Tak skončil sa víkend dlhý, náramných objavov plný.

Jednodňová brigáda kosením vyplnená

D armo snažil sa náš vojvoda ľud svoj pozháňať, nik na výzvu nereagoval a neozval sa. Tak nikam nakoniec nešiel. Ale v hodinách nočných zúfalý telefonát dostal, že kde je, bo Andrej sám pod hradom je, a nikoho tam nevidí. Tak vyšlo najavo, že číslo on má iné a tak vojvoda darmo spojiť sa s ním snažil. Nuž prečkať noc osamote súdené mu bolo, kým na svitaní povozom pre neho Bacil prišiel a na nový starý neznámy hrad odviezol. Tam do čistenia od krovia pustili sa, aby nebol tak zarastený, zamerať a nafotiť z lietadla sa dal. Mordovali sa tam do podvečera, a vcelku darilo sa im, no tu zrazu hlasy a ľudia zjavili sa tam. To turisti maďarskí po hradoch putujúci pozrieť sa prišli. Veľmi prekvapení boli, že tam niekoho našli... Tak porozprávali sme sa s nimi krkolomne a pozvali ich aj na náš hrad. Potom už len do auta nasadli a cez Dobronivský hrad domov sa pobrali.

Jarná brigáda a všetko čo s tým súvisí, kosenie a čistenie hradu, aj krov sme mali stavať a nestavali a tak.

P očasie nádherné na ten víkend vyšlo nám, teplé slnko opieralo sa do pliec a hrialo nás pri každom kroku. Tak bolo dohodnuté s Ugom, že jarnú brigádu o mesiac posunieme kvôli zime tuhej, čo panovala nám. Tak teda v termíne 30.4.-1.5. konala sa. V piatok večer pri ohni stretli sme sa v menšom počte, ale o to družnejšie a v debatách presedeli do neskorých nočných hodín. Háveď hlodavá v noci neukázala sa, jedlo nám nežrala a tak vcelku pokojne sme sa vyspali.

Sobotné ráno spevom vtákov a slnečnými lúčmi zobudilo nás. Tak nástroje svoje po raňajkách prihotovili sme si a na hrad vyrazili. Tam už nás čakali Zolo, Ivan, Bobor a Roman, ktorí na bráne spali a hrad strážili. Oni do pálenia minuloročného krovia pustili sa, my ostaní do kosenia a pílenia. Jedni mačetami čistili nádvoria, druhí pílami kosili stromy pri 4. bašte, ja zas náš krovinorez zabehával som na kroví severného opevnenia. Vcelku dobre sa s ním kosilo. Takto svorne pracovali sme do večera a celý hrad vyčistili. Potom už len zaslúžený odpočinok a jedlo v doline očakávali nás. Tiež zlaté šišky borové všetci dostali na pamiatku skutkov týchto.

Nedeľa prišla, ani sme sa nenazdali, vstávať sa nám unaveným nechcelo, no museli sme. Ešte trochu opravili sme krytinu na streche brány, potom už len poriadili a pár skladačiek sme predali turistom z Čiech, čo prišli tam. Dáky znalci prírody to boli, bo užovky si fotili a aj jaštera zeleného, napodiv veľmi krotkého. Ešte malý výlet pod Sokola sme si spravili, dačo nafilmovali a pofotili, párik krkavcov si obzreli. Potom už len cesta domov čakala nás. Škoda len, že krov brány, čo naplánovaný sme mali, nepostavil sa, pretože napriek požiadavke z dediny drevo nedoviezli, i keď tesárov nachystaných sme mali. Ale ich je to vec...

O účasti na seminári o hrade Šášov, ktorý v Žiari konal sa a kde naše spoločenstvo prezentovali sme.

H neď začiatkom mája, tuším 10.5. konal sa seminár o hrade Šášov, ktorý organizovalo Združenie na záchranu hradu Šášov. Nuž a na ten seminár pozvali nás, aby sme naše združenie prezentovali ako svetlý príklad, že aj malé spoločenstvo nadšených ľudí dokáže veľa prospešného spraviť.

Tak za naše združenia putoval tam náš vojvoda, Bacil zvaný, pričom cestu vcelku dobrodružnú mal, bo autobusy mu v Žiari zastať nechceli. Našťastie však ten posledný uhovoriť sa nechal a na hlavnej ceste ho aspoň vysadil. Kusisko pešo prejsť tak musel, no načas došiel. Tak už prípravy v prúde plnom boli a postupne sála zaplnila sa ľudom zvedavým. Okrem nás aj iný tam prednášali – pán Mosný tam o histórii hradu prednášal, pán Hoššo zas o archeológii. Zo združenia šášovského dva príspevky boli – o samotnom združení a o ochrane a biodiverzite prírody.

Na seminári tomto po prvý krát naša prezentácia predvedená bola na verejnosti, úspech mala, čo hrdosť do sŕdc našich to vlialo, že nie nadarmo robená bola. Tiež tam mnoho nových ľudí spoznali sme – okrem iného pána Kafku, spoluautora knihy o sklárstve.

Potom na chutnom obede sme si pochutnali, skôr než domov zase rozišli sme sa. Ešte spomenúť musím, že v čase tom náš Paľo Maliniak v Bratislave v archíve práve bol a listiny staré obzeral, by záhadu dvoch hradov Litavských objasnil. Keď čriepky zmienok pozliepame, novú históriu hradu napíšeme, nech pravde historickej bližšie zas budeme.

O brigáde po dlhom čase organizovanej, kedy s krovím hustým zas bojovali sme.

E šte z jari posielali sme do obce list, v ktorom žiadosť o nájom hradu vyjadrili sme, ako aj to, že na zasadnutí obce chceme byť, no napriek urgencii doteraz (po 4. mesiacoch) vyjadrenie nemáme a na zasadnutie nepozvali nás. Tak bojkot prác vyhlásili sme a pokoj rukám dali. Iba dve malé brigády cez Andreja spravili sa, by ľudia do hradu aspoň dostali sa. Po čase dlhom však výzvy ľudí presvedčili nás, nech s tým dačo spravíme a hrad zo zelene oslobodíme. Tak po telefonickom potvrdení (z iného zdroja), že odklepli nám nájom hradnej brány na 15 rokov, brigádu spravili sme. Stalo sa tak začiatkom augusta, 5.-7.8.05 , kedy v piatok husto pršalo nám, no v sobotu slnko potešilo, by v nedeľu zase za mraky schovalo sa.

Ešte začiatkom toho týždňa volali mi z obce, že krov na bráne robiť sa bude...tak obvolal som ľudí a dvoch majstrov zohnal som z krajín Českých. No keď tam prišli sme, zas dreva nebolo. No čo už dodať k tomu...Tak do rúk krovinorezy a mačety vzali sme a chodníky a nádvoria vyčistili. Aj sama príroda pomohla nám a slnka dopriala. Po práci ešte na výhliadku pobrali sme sa, by hradom pokochali sme sa z diaľky.

Tiež zaznamenať prislúcha mi, že rady naše o dvoch nových ľudí rozrástli sa, a to o Petra a Luciu z Bratislavy, ktorí spolu s pudlíkom Saškou tú diaľku prekonali a svojim príjemným vystupovaním a pomocou nám radosť spravili. Vďaka veliká všetkým, ktorí ruku k dielu priložili.

O daždi hustom na hlavy padajúcom, vykosenom hrade a ručiacich jeleňoch.

P o mesiaci dlhom zas pod hrad kroky naše smerovali, by sme hradu pomohli a dačo porobili. V piatok 16.9.2005 nádherné počasie nám prialo, keď schádzali sme sa pod hradom. Ešte dní pár predtým s Frankom hovoril som, že krov by stavať chcel a pýtal sa, že kedy prídeme...No keď prišli sme, drevo zas nachystané nebolo. Tak z dvora aspoň rebrík vzal som, nech na bránu ľahšie vylezieme. Zložili sme sa každý po svojom, jedny do základne, Peťo s Luciou v stane na verande. Keď zotmelo sa nám aj zaľahli sme, že si pospíme. Spln mesiaca a ručanie jeleňov nás uspávali, len taká rozkoš. Andrej s partiou tradične v noci došli, teraz však na aute a so spevom mocným, až krotiť som ich musel. Nad ránom však mocný lejak sa pustil a Andreja s chalanmi z hradu vyhnal, ráno jak sliepky zmoknuté boli.

Veru ani ráno lepšie nebolo, voda len tak padala a tak do obeda čakali sme, či sa umúdri. No napokon aj pracovať sa dalo, kosiť sme sa pustili a aj dieru v múre brány sme zamurovali, nech ľudia tade nelozia. V takom pracovnom ošiali sme boli, až sme všetko vykosili, silon minuli a unavili sa. Napokon sme preto do doliny zišli a jesť si spravili, bo sa už pomaly stmievalo. Pri pečených zemiačkoch a iných dobrotách sme dlho do noci sedeli a debatovali.

Nedeľné ráno pekne nás zobudilo, poriadili sme si, pobalili a ešte do pustovne a na Sokol sme vybehli. Potom už ale aj domov prichodilo nám ísť, tak sme išli...

Brigáda jesenná, dažďom skropená, kedy chodníky robili sa a bojovalo so zeleňou.

T ak nadišiel ten čas, kedy jeseň na hrad zavíta a s ňou aj všetci priatelia Hadieho údolia. Stalo sa tak cez víkend daždivý 21.-23.10.2005 .Zraz sme mali v piatok pod hradom už okolo obeda, kedy štyria sme sa tam stretli a drevo na oheň chystali v daždi hnusne mokrom, za krk stekajúcom. Postupne sme do počtu pribúdali, najprv naši priatelia zo Sklabine prišli, potom aj ostatní sa k ohňu schádzali. Tak dialo sa až do rána...Večer pri ohni veselá zábava bola, príhodami rozprávanými korenená. Náš priateľ Zolo na aute novom prišiel – tak už aj kone osedlal.

Sobotné ráno veru mokré bolo, keď vstali sme, no nepršalo veľmi, tak sme po raňajkách a litroch teplých nápojov vypitých na hrad vyrazili, by sme dačo porobili. Kosenia tam bolo habadej a aj inej roboty – pre návštevníkov hradu dali sme chodníky dokopy, kamene vyzbierali, kus hradu odlesnili. No príjemnejšie robilo by sa, keby za krk voda nám nepadala – my sme sa však nevzdali a prácu si dorobili. Potom pekne pri ohni poschádzali sme sa, večeru si uvarili a zábave sa venovali. Tú Mišo na kameru aj zvečnil a tak skutky niektorých jedincov zachytil pre budúce pokolenia. Nuž noc bola dlhá, daždivá, no dreva bolo dosť a aj chuti prikladať, tak nám oheň dážď nezahasil do rána ďalšieho.

V nedeľu ako vždy, po raňajkách poriadok sme porobili a každý svojim smerom sa pobrali.

Výprava do krajín maďarských, kde v archíve mole vyháňali sme z listín starých.

U ž dávno sme tam ísť chceli, bo v archívoch ležia tam poklady hotové, doteraz pre ľudí neznáme. Tak rozhodnutie padlo, že vyberieme sa tam – nuž a vybrali sme sa. Stalo sa tak v stredu 9.11. o piatej hodine rannej, kedy na vlak sadli sme ja Bacil zvaný a Paľo Maliniak, dvorný to historik. V Nových Zámkoch do iného vlaku presadli sme, kde už Zolo čakal nás a po celý čas tlmočníka nám robil. Cesta v pohode ubehla nám, škoda len že hmla hmlúca bola a tak z krajiny veľa nevideli sme. Do Pešti došli sme celí a hneď dáke zlaťáky zamenili sme, by na stravu bolo a aj knihy. Potom cez mesto to veliké pustili sme sa krížom, ponad Dunaj široký na Budínsky hrad do archívu. Tam pekne zaregistrovali nás a do bádateľne vpustili, staré listiny na stôl vyložili a my sme teda bádať sa pustili. Keď už čas nám pokročil a my sme už plný vedomostí boli, von sme sa vybrali, hrad sme si pozreli a jeho druhým koncom vyšli, cez Dunaj prešli a k kníhkupectvách kníh haldy nakúpili. Potom ale už ponáhľať sa nám bolo na vlak, Zolo na jednu stanicu, my dvaja na druhú, bo inou trasou vracali sme sa do Zvolena. Nakoniec šťastne našli sme svoj vlak a do krajín rodných sa dopravili, hmlu strašnú zase zakúsili, keď sme vystúpili. No cesta tá, účel splnila veľmi, kopu nových informácií o hrade nám priniesla a aj o jeho majiteľoch. Iste to nebola posledná cesta do Budapešti, čo vykonali sme.

O sneme združenia na dvakrát konaného v dome vojvodovom, snehom zasypanom.

K oncom mesiaca januárového mal konať sa snem združenia v Breznici Železnej, kde ctený vojvoda dom si kúpil, no pre chorobu a zaneprázdnenosť niektorých členov v termíne tomto nekonal sa. Tak o mesiac znova zvolaný bol a konečne uskutočnil sa dňa 4.3.2006 v Breznici za účasti hojnej a nálade družnej. Hrdý majiteľ popýšil sa majetkom svojim a všetkých v izbe teplej usadil, i keď v kuchyni dymu veľa bolo, čo komín ťahať nechcel. Tak snem začať sa mohol. Najprv prezentovaná bola činnosť naša za uplynulý rok, ako aj účty skontrolované. Potom nové predsedníctvo volilo sa, by združenie ďalšie dva roky viedlo k úspechom náramným. Predsedom zostal náš vojvoda Bacil – inak aj Albert Loydl volaný, podpredsedom Zoltán Vozák a členom Róbert Vasil. Nasledovalo ešte volenie dozornej rady, ktorá na činnosť združenia a predsedníctva dozerať bude.

Po týchto dôležitých veciach plány na tento rok snovať sme začali, čo plánujeme robiť a tak. Chceli by sme v kosení hradu pokračovať, históriu študovať, prezentáciu šíriť, prírodu chrániť. Tiež o grant zažiadame, by brána dokončená bola a pod strechu nás uchýlila, keď už v nájme ju máme na roky dlhé.

Tak pokračovali ctení páni a panny v rokovaní tom až nakoniec čas rozchodu nadišiel. I rozpŕchli sa všetci zas do končín rôznych krajiny tejto, hoc iste neradi opúšťali kraj ten prenádherný a snehom zasypaný. Verme, že čaká nás plodný rok.

Brigáda jarná po zime krutej konaná, kedy kosili sme krovie a baštu zamerali, pri pôrode pomohli a všetko nafilmovali.

T ohto roku krutá zima nám zavládla, takmer stalo sa, že miesto krovia sneh by sme pratali, veď len týždeň pred tým zmizol nám. Litava rozvodnená, cesta vo veľmi zlom stave, bo drevo po nej vláčili a tak ju zničili.

Zraz sme mali v piatok, kedy pri ohníku zišli sme sa v počte malom, hádam len 8 duší. No potom našťastie večer pár ľudkov pribudlo, no i tak oveľa menej nás bolo jak inokedy. Pri ohníku v družnej zábave pobudli sme do noci, kým nepospali sme postupne. Spalo sa dobre, nič neotravovalo nás, ani zima nebola veľká.

Ráno do rána slnečného zobudili sme sa, na tráve srieň a ľad, no ohník s čajom teplým zohrial nás a chuť do práce vlial. Tak po príprave na hrad pobrali sme sa, aby sme skutok dobrý urobili. Niektorí kosiť nádvorie sa pustili, iní zas drevo na bráne uložili, bo rozhádzané bolo, ďalší merať baštu sa pustili. Všade kopa snežienok bola a modrá obloha tiež. Žiaľ idylku túto kazila skutočnosť, že niekto dvere na bráne nám vykopol, i keď nevieme, aký osoh by z toho mal.

Tak pracovali sme svorne, až neskoré slnko do doliny nás zahnalo, by žalúdky naplnili sme si. Potom už len pri ohníku sedeli sme a bavili sa, Kristína s Ugovou a Peťovou pomocou aj pôrod dákej fľaše zvládla, čo naozaj presvedčivo zahrala. Za prácu celodennú všetci odmenu dostali – záslužný kríž veľkovojvodstva čabradského im bo udelený. Postupne nás ale únava zmáhala, až ticho rozhostilo sa tam.

Nedeľné ráno ako vždy strávili sme raňajkami, balením a upratovaním, potom už len domov pobrali sme sa, keď rozlúčili sme sa navzájom.Zaznamenať sa ešte žiada, že 20 párov rukavíc od Maťa Valka zo Zvolena dostali sme darom, by ruky chránené sme mali a viac toho porobili. Veľká vďaka mu za to!

Májová brigáda, kedy kosili sme a na bráne zásyp skúmali, po rebríku lozili a tak.

P ôvodne na brigáde tejto nemal sa náš vojvoda zúčastniť, ale nakoniec tak to vyšlo, že bol tam a s ním kopa robotného ľudu, po práci dychtivého, z námahy nadšeného. Stalo sa tak v dňoch 5.-7.5.2006 , kedy v piatok večer pod hradom zliezli sme sa, sršňa na základni zhubili, by nezožral nás, večeru si ukuchtili a noc kľudnú strávili. Sobotné ráno slnkom uvítalo nás, tak do práce nachystali sme sa, na hrad vyšli a do mordovania buriny sme sa pustili. V najlepšom rozbehu, kedy pŕhľava len tak lietala na strany všetky, prišiel Martin Miňo, náš dvorný archeológ a tak zmenili sme náradie a kopať zeminu sme začali. Najprv ale rebrík povrazový zhotovil náš Bobor, by do brány dostali sme sa, potom vyliezli sme tam a pracovať sa pustili. Peknú hromady hliny prezreli sme a von povyhadzovali, kým tma a chlad s hladom stade vyhnali nás. Tak večeru spravili sme si, ohňa nakládli a ešte dlho do noci všelijaké témy pri ňom preberali. Nakoniec však spánok premohol nás.

Nedeľné ráno hmla bola, no neodradila nás pri nástupe do práce, na bránu zas sme sa vydriapali a čistiť sutinu sa pustili. Tak konali sme do hodín poobedných, kedy už nič tam nebolo, len dlážka pôvodná na zemi. Tiež cez klenbu skoro sme sa prepadli pri stene jednej, bo zvetrané murivo tam bolo a s nami sa prepadlo. Tam aj jedno vtáčie hniezdo bolo – Zolo udatný však zachránil ho a nazad dal, by vtáčence tam domov mali.

Kopu vzácnych nálezov sme tam našli, ktoré ešte zdokumentovať bude treba, no nafotili sme si ich, nech pamiatku máme na ne. Potom už len upratať a zbaliť, i domov odísť nám prichodilo. Tak skončila sa brigáda úspešná, dúfam nie posledná druhu tohto. Kiež už skúmať sa bude hrad nepretržite, veď dlhú prestávku sme už mali.

Výprava do tajomného podzemia krajiny našej, kde prečudesné priestory obdivovali sme.

N a pozvanie vojvodu nášho, cteného rytiera Bacila, do končín našich skupina ľudí prišla z krajín českých, čo výskumu podzemia historického venujú sa a CMA názov ich je. Tak, keď zhliadol dielo ich, v mysli skrsla mu myšlienka, že pozve ich k nám, veď aj u nás kopa zaujímavostí pod zemou ukrytá je. Pozvanie toto prijali a v dňoch 8.-11.6.2006 kraje naše navštívili.

Ctený vojvoda Bacil na sídle svojom v Breznici Železnej v noci o tretej uvítal ich po ceste dlhej, na odpočinok uložil, by do rána sily nabrali. Po raňajkách na výpravu pustili sa, najprv však vo Zvolene dvoch Martinov do auta pribrali sme a v Hronseku zas D´adyho, by veselšie nám bolo. V zložení tom do Ľubietovej šťastne dorazili sme, povozy naše uložili a na prieskum starých diel banských sa pobrali. V doline malej Zelená Voda volanej veľké haldy nachádzajú sa a tiež kopa vstupov do podzemia, čo pracovití dávny baníci vykopali. Hneď jednu štôlňu navštívili sme, kde na vodu narazili, no nevadila nám, bo daktorí aj čižmy mali gumené. Tak zdokumentovaná bola dôkladne. Potom presunuli sme sa o čosi vyššie a ďalší vchod preskúmali, no strašne úzky bol a na konci zavalený, tak nedostali sme sa do hĺbky veľkej. Ďalšiu štôlňu preto navštívili sme, až po koniec preliezli a zdokumentovali. Žiaľ vchody ostatné tak zavalené už časom boli, že vliezť do nich nedalo sa, preto do susedného diela banského, na druhej strane kopca umiestneného, presunuli sme sa. Tam tiež tri vchody zavalené boli, avšak jedna diera v zemi prístupná predsa len bola a k vlezeniu nás volala. V tme velikej priestor obrovský sa nachodil, dutina strašná veľmi strmo sa zvažujúca. Nad hlavami zas bloky kameňa rozdrviť sa nás chystali, no nakoniec na pokoji nás nechali a živých von vypustili. Tam hodín mnoho strávili sme, obrazy fotografické svetlom kúzlili, dokumentovali ten obdivuhodný priestor pre pokolenia budúce, bo zánik strašný časom iste mu hrozí. Nakoniec však na slnko božie vyliezli sme, kávu si dali a na cestu spiatočnú sa pobrali. Vo Zvolene zas poživeň do auta naložili a v Breznici Železnej sa uložili. Urobili sme si na nádvorí ohník, prasa v čreve vlastnom opiekli, nápoje rôzne ochutnali a v družnej zábave pri rozprávaní príhod dlho do noci boli. Tuším štyri údery zvona počuť bolo, keď líhali sme do pelechov.

V piatok doobeda vstali sme, veci svoje zbalili a do Krupiny sa premiestnili, kde veľmi zaujímavé staré pivnice sa nachodia. Na úrade mestskom kľúče pozháňali sme a do podzemia vyrazili hneď. Tajomné zákutia chodieb do skaly sekaných, kamennou klenbou prikrytých, bludisko plné dunivej ozveny krokov našich a hlasov privítalo nás. Takmer hodiny tri strávili sme tam, statočne zimu premáhali pri dokumentácii priestorov tých, v dobách dávnych hĺbených. Kto vie, možno tu dáku bosorku aj väznili, veď Krupina slávna tým je, že bosoriek veľa nasilu tu pokapalo rukou katovou... Možno z dier tmavých duše ich pozorovali nás, na činy naše striehli, a hádam aj dáko pobosorovali – bo do miest týchto vrátiť sa nám chce, tak zaujímavé sa nám zdajú.

Potom na hrad Čabraď kroky naše smerovali, pod hradom sme sa zložili a hneď hore sa pobrali. Prezreli sme si ho dôkladne a naši priatelia z CMA hneď aj vyhútali, že pri nočnom osvetlení pofotia ho. Veru zaujímavý nápad to bol a tak pri ohni a strave uvarenej do pólnoci čakali sme, by riadna tma bola. Potom zas na kopec vyšli sme a hrad tak nasvietili, že zaskvel sa v kráse obdivuhodnej, dosiaľ nikým nevidenej. Veru zvláštne bolo naň tak hľadieť...
Nakoniec, keď minuli sme všetky zásoby svetla, na hrade tma rozliezla sa zas, do doliny vyhnala k ohňu, kde v zábave družnej dlho pobudli sme.

V sobotu ráno k búrke chýlilo sa, no ešte na hrad vybehli sme, ešte nejaké fotky spraviť a aj dvere na bráne opraviť, bo dakto vykopol ich strašne. Tak závoru železnú namontovali sme tam. To už ale voda z oblohy padala, neskôr aj krúpy ľadové pridali sa. Tak radšej zbalili sme sa a zas o kus presunuli – to na ďalšie sídlo vojvodovo, vo Vígľaši umiestneného. Tak do skorých hodín ranných pri filmoch a fotkách z podzemia čas sme strávili a kopu zaujímavých vecí sa dozvedeli. Veru, človek neveril by, koľko podzemných diel ľudských nachodí sa, ktoré žiaľ postupne zanikajú i ich pričinením.

Nedeľa, ako vždy, na balenie vyhradená je, na lúčenie a cestu domov. Tak po posledných podaniach rúk a prianiach do sveta zas sme sa rozišli. Hádam osud ešte umožní nám stretnúť sa zas v zložení tom, veď tak dobre spolu nám bolo. Kiež by sa tak stalo...

Letné brigádovanie na hrade, dažďové odkvapy a rozbitá strecha.

N a prelome leta, presnejšie 30.7.-5.8.2006 konala sa letná brigáda na našom hrade za menšej účasti duší, jak predpokladalo sa. Ale to neodradilo nás od výkonov veľkých, práce nezľakli sme sa a aj ju spravili.

Zraz sme si dali v nedeľu večer pod hradom, kde zišli sme sa dvaja, ctený Bobor z Bobrova a vojvoda Bacil, tak zložili si oni svoje veci v základni a keďže sa stmievalo, už len rátali poletujúce netopiere nad hlavami svojimi. Bolo ich veru dosť.

Pondelňajšie ráno slniečkom ich zobudilo, z postele vyhnalo a do práce naladilo. Tak vzali nohy na ramená a náradie tiež, i vybrali sa na hrad. Tam však nepríjemné prekvapenie ich čakalo v o forme rozbitej strechy na bráne – to nejaká duša čierna kamene cez ňu nahádzala. Zničila tak dielo rúk mnohých. Tak len bezmocne sedeli na nádvorí a neverili očiam svojim. Nakoniec ale premohli sa, políciu zavolali a všetko nahlásili. A čakali, ani do práce nechcelo sa im. No po chvíli dlhej, keď nik nechodil, tak do práce sa pustili, drevo na mrežu nachystali, dovláčili k bráne a chodník vykosili. Popri tom aj Martin, dvorný to archeológ prišiel a tiež z toho smutný bol. Potom holubom poštovým polícia oznámila, že prísť môžu len na druhý deň, že práce je veľa. Tak zbalili sa a do doliny zišli, najedli, umyli a na návštevu ku skautom zašli, nech na myšlienky iné prídu. Po zotmení na základňu pobrali sa, k spánku uložili.

V utorok ráno na hrad znova šli, drevo na strešné žľaby nachystali a ďalej kosili chodník, keď tu prišli dvaja policajti a všetko si zaznamenali. Niet im veru čo závidieť – ľudskej zloby všade veľa je, tak plno práce majú. Od vojvodu nášho po skladačke o hrade dostali, nech sa za prácu nehnevajú. Potom keď odišli, aj ctený vojvoda s Bobrom sa zbalili a dolu zišli, učlovečili sa do podoby slušnej a na výsluch sa pobrali do Krupiny. Po výsluchu, keď ich prepustili ešte poživeň si nakúpili, dačo náradia a rebrík do neba si zaobstarali a na hrad doviezli. Asi hodinu potom aj Zolo dokvitol k nim a tak aspoň traja boli, keďže Martina jeho riaditeľ odvolal preč. Tak ubehol im deň tretí. V stredu ráno ťažko im bolo vstávať, bo potkany ich vzali útokom a spania im nedopriali, iba čo po nich lozili. Asi búrky mohutnej sa zľakli a dnu nasťahovali. Keď všetci traja na hrad sa pobrali, by čosi práce vykonali, pridali sa k nim aj mladí skauti z B. Bystrice a ruku k dielu priložili, časť kopy hliny od brány odhádzali, drevo dovliekli. Tak svorne pracovalo sa až do večera, kedy únava a hlad všetkých do doliny zahnali.

Štvrtkové spevom vtákov privítalo ich a čerstvým dychom ovlažilo po dňoch horúcich. Ďalej v práci sa pokračovalo, kosilo sa odušu, hlina sa odvážala, žľaby kresali a dlabali až do večera čierneho. To už ale milý Zolo domov ísť musel a tak zase dvaja len zostali. Noc potom bola veľmi zaujímavá, bo Bobor na bráne spal, veci strážil a ctený vojvoda zas v doline pred búrkou sa skryl, lebo vadil mu dážď cez strechu padajúci a na plechoch, kameňoch a veciach buchotajúci rachotom ohromným.

Piatok veľa práce spravilo sa, bo ešte na pomoc skauti prišli, hlina sa úplne odpratala, žľaby pod strechu osadili a aj igelit do zeme zapustil, by voda do základov brány nešla, keby cez žľaby pretiekla. Už neskoro podvečer, keď nik neprichádzal na víkend pracovať, domov sa pobrali, bo v dvojici ďalšiu prácu načínať sa neoplatilo. Tak skončila sa brigáda letná, v skromnej to účasti, no práce aj tak vykonanej bolo dosť. Škoda len tej strechy, ktovie, či ďalšiu zimu prežije. Žiaľ ani grant neschválili nám a tak inde poobzerať sa po zlatkách musíme

Malá jesenná brigáda, na opravu strechy zameraná.

B rigáda táto konala sa v nádherný čas, kedy teplé slnko zlaté lístie hladilo, a to v posledný septembrový víkend, čiže 30.9.-1.10.2006. Zraz sme mali večer pod hradom, takmer som zameškal, bo zdržali ma v práci a ešte som aj nakupovať materiál musel. Tak už pomaly sa stmievalo, keď na Konskom zvonil mi poštový holub – to náš nový priateľ mi volal, že cestu hľadá. Tak počkal som ho tam a už dolu do doliny svorne schádzame po ceste rozbitej, až kosti nám hrkali. Žiaľ vyšlo to tak nakoniec, že len my dvaja sme boli, bo pár ľudí pre životné prieky prísť nemohlo. To nám však až tak nevadilo, bo v družnej reči čas ubehol nám rýchlo. Po vodu sme si zašli, čosi zjedli a pri tokajskom vínku posedeli. Únava však nakoniec nás zmohla a do perín zahnala.

Ráno slnečný svit pekný deň sľuboval, tak rýchlo veci sme pobrali a na hrad vybehli. Pred hradom však prekvapenie naše veliké bolo, keď stromisko cestu zahatalo nám – to priamo pred hradom ho vyvalilo z koreňov. V priekope ďalší brat strom si leží, vo svojej agónii aj zábradlie nám na moste zrušil. I zdvihol som zrak k nebu, že čo to...a zdúpnel som úľakom veľkým – aj zo strechy našej ubudlo nám. Víchor hnusný nárožie nám skosil a korýtka po celom nádvorí rozhádzal. Tak zložili sme veci a hneď škody sa pustili rátať – celý hrad sme prešli. Pár stromov ešte poskášalo, múrom našťastie nič neporobilo. Iba v hlavnej veži v zemi diera sa škľabila a do neznámeho priestoru ústila. Odhalila sa nám tak ďalšia miestnosť, o ktorej potuchy sme nemali.

Potom do naprávania škôd pustili sme sa – najprv dve dažďové korýtka na miesto dali, potom kdečím diery v streche plátali, nech dnu neprší. Potom Franko nové šablóny doniesol a tak sme nimi strechu doplnili, kde bolo treba. To už ale hlad sa hlásil, tak do doliny sme zbehli. Tam už z dediny veľké mecheche mali, kone si tam predvádzali a deti vozili, i z guľášu nám nabrali. Chvíľu pobudli sme tam s Dušanom a potom zase na hrad sme sa pobrali, aby sme prácu dokončili. Južnú stranu strechy už po tretí krát provizórne zakryli igelitom na zimu, jedno nárožie spravili, druhé sa nedalo, bo nedostali sme sa tam. Už pomaly stmievalo sa, keď sme skončili. Tak do stíchnutej doliny sme zbehli, pri dohorievajúcom ohni si zajedli a pri sladkom víne o kadečom rozprávali. Jelene a sovy za chrbtom nám o preteky ručali – občas pridal som sa k nim, nech vedia, že aj ja to viem. Asi dojem som na nich spravil, bo viac mi už srny nelákali. Nakoniec spať sme sa pobrali.

Nedeľné ráno na prechádzku nás volalo, tak po raňajkách mačetu som vzal a pod Sokol sme sa spolu pustili. Jednu hlavu muflóniu sme na múre našli, jak na nás sa lebenila, si asi myslela, že sa jej zľakneme či čo, a pár vyvrátených stromov presekali na chodníku. V pustovni ani živej duše nebolo, iba čo na skalnej stene jedného skalného pytóna sa plaziť sme našli. Potom už len riečku prebrodili sme a domov sa pobrali, bo povinnosti už každého z nás volali.

Jesenná brigáda, s Hadím údolím konaná, kedy na hrade pracovalo sa, i pri ohni zabávalo.

T ak ako každú jeseň, aj túto jesennú brigádu spravili sme, aby krovie odstránilo sa, čo cez rok narástlo, i iné práce vykonali sa. Tentoraz na termín 20.-22.10.2006 dohodnutá bola. Ľudia dobrí už poobede v piatok schádzali sa. Ctený Bacil – vojvoda náš, najprv do povozu svojho Haluza vo Zvolene naložil, potom ešte na Bzovíku dobrý skutok vykonal, bo Beatu z Levíc a jednu babku zo zastávky zobral – čo autobus zmeškali. Vo Vrbovku ešte v krčme stavili sa, by Svaťa s partiou zo Sklabine vyzdvihol, Šupák tiež tam už s nimi bol. Tak spoločne pod hrad sa vybrali, kde už Ugo zložený bol a oheň sa založiť snažil. Spoločnými silami sa im to aj podarilo. Postupne ľudia schádzali sa, i keď v oveľa menšom počte, jak bežne. No zábava bola veru vrelá, gitarou podmazaná.

Sobotné ráno príjemným počasím prekvapilo, veru ani nečakali sme ho. Tak po raňajkách výdatných na hrad postupne pobrali sme sa. Niektorí na strechu brány vyliezli, by ešte jeden odkvapový žľab na strane južnej spravili, iní zas kosiť východnú stranu hradu sa pustili – kde po skalách strmých loziť museli. No vcelku podarilo sa im to a hrad vyhupol sa dáko do výšky. Aj strešný žľab fungoval, čo zistili sme, keď dvaja odvážlivci doň obsah mechúra vypustili, bo vody na plytvanie sme nemali... Keď všetko hotové už bolo, pod vežou pauzu krátku sme si všetci dali. Tam polievky navarili, dačo pod zub dali, ligu na oslobodenie kôz založili – čo však u dievčat s ohlasom nestretlo sa a bránili sa. Ešte aj novú, doteraz neprístupnú miestnosť odfotili, bo klenba prevalila sa na nej – no diera tak malá bola, že Zola do nej dolu hlavou strčiť sme museli. Ešte aj Vrkoč s potomkom svojim sedem mesačným pochváliť sa prišiel do kruhu priateľov. Tak na slnku hoveli sme si, kým sme sa znova nerozišli za svojimi povinnosťami.

Nakoniec však všetci pri ohni v doline stretli sme sa, pri gitare a víne tokajskom a iných mokoch lahodných, v kruhu ľudí, s ktorými sa dobre cítime. Tak pri zábave veselej do skorého rána niektorí vydržali. Ešte aj návštevu pri sebe sme mali – to z Moravy chlap prišiel, čo na Uhrovci dvorného fotografa robí roky dlhé. Teraz na hrad náš zablúdil, by dačo do aparátu ulovil. Na spanie uložil sa v budove susednej, čo už zrútením hrozí, i keď dnu volali sme ho, veď miesta bolo dosť. Tak aspoň dáku karimatku a spacák sme mu ponúkli. Nedeľa ráno zase slnkom privítala nás, k ohňu nahnala a raňajky zjesť donútila. Potom už len poriadok sme si po sebe porobili, zbalili sa i domov postupne vytrácali. Niektorí ešte na Bzovíku zastavili sa, by si ho obzreli, aj dáke slávnosti tam mali z dediny. Nuž a to je asi tento rok posledná brigáda, inú prácu načínať sa neoplatí. Hádam ale na budúci toho ešte viac spravíme a času nájdeme. Verím, že v kruhu priateľov dobrých – starých aj nových sa zas zídeme.

O seminári hradológov na Dobrej Vode konanom.

P ozvanie dostali sme od združenia, čo obnove hradu Dobrá Voda i Katarínke venuje sa, na seminár hradológov z krajiny našej. Seminár konal sa v škole v Dobrej Vode, v priestoroch veľmi príjemných a pohostinných v dňoch 8.-10.12.2006. Za naše združenie náš vojvoda Bacil a Majka, žieňa jeho zúčastnili sa, žiaľ Martin, náš dvorný archeológ ísť nemohol. Každý z nich o svojom združení porozprával i množstvo materiálov premietol, ako aj o prácach vykonaných referoval. Veru do neskorých nočných hodín trvali besedy o záchrane hradov našich, kde množstvo podnetných nápadov padlo. Tiež na kláštor sv. Kataríny a hrad dobrovodský pozrieť sme sa boli. Veru čaro tých miest veľmi veľké je a záchranu si zaslúži. Tak spoznali sme kopu nových tvárí a vzťahy utúžili a nadviazali nové. Snáď bude sa nám dať na ďalších stretnutiach byť, bo potrebné sú preveľmi.

Výprava za poznaním do podzemia smerujúca v posledné dni roka tohto.

N a konci roku, po sviatkoch vianočných, využijúc počasie príhodné, snehom neoplývajúce, vybral sa ctený vojvoda Bacil aj s pani vojvodkyňou Majkou a dvorným archeológom Martinom na poznávaciu výpravu za tajomstvom podzemia Hontu. Ich kroky do Dvorníkov najprv smerovali, by diery zvané Dúpänce si obzreli a zdokumentovali. Žiaľ hmla studená život trochu znepríjemnila im, slnka nedopriala, ale aj tak v nálade dobrej nástrahy kraja zvládli, k dieram sa dostali – najprv k diere zvanej „osemdierka“ si po skale vyliezli, obzreli a zdokumentovali to tam. Potom do neďalekej tiesňavy nakukli, kde obrovia mohutní balvany nahádzali a ryhu do skaly vyorali – no obrov svojimi krokmi odplašili a tak žiadneho zajať nemohli. Pobrali sa teda k diere ďalšej – „dvojdierka“ volanej, kde obydlie by bolo veru pekné, keby sa trochu upratalo. Keď si ešte Martin jednodierku obzrel neďalekú, pobrali sa povozom do Lišova, bo aj tam podzemie skrýva svoje tajomstvá.

V Lišove za pomoci obyvateľa miestneho, čo veru 63 rôčkov na chrbte niesol a ani nebolo to na ňom badať, k jedným dieram odviedol ich za dedinou. Zvláštne miesto to veru bolo – jak zámok vyzeralo, komnaty klenuté, kedysi omietnuté, okná a dvere, pec i kuchyňu čiernu, i záchod s letopočtom 1803 sme tam našli. Blúdili sme po sálach tých mohutných, v skrinkách čarovných obraz priestorov tých uschovali, kým zima nás nepopohnala k miestu inému, rovnako čarovnému. To za vinicami nachádzalo sa, ďalej od dediny. Ono trochu spustnutejšie je, okná zvetrané do lesa hľadia, stropy rovné, v skale tesané za sebou sa radia. I miestnosť s posteľou nachodí sa tam, i kuchyňu čiernu s komínom a dlhú pivnicu do hlbín vedúcu, kde o hlavu duchovia obtierali sa, v opare ukrytí, čo pod stropom plazil sa. Pred vchodom do pivnice tej i pascu na duše zblúdilé mali – to diera hlboká tam bola. Našťastie duch žiadny z miest tých do batožiny sa nám neukryl a domov sme si ho neodniesli...

Nuž stmievalo sa nám pomaly, i zima už bola, tak do Plášťoviec a k Drieňovským viniciam už nešli sme, ale domov sa radšej pobrali. Veď ešte bude príležitosť hádam aj tam sa vybrať. Tak zavŕšili sme zaujímavo rok 2006 a veriť môžeme, že aj v roku ďalšom kopu zaujímavého zažijeme.

...tu končí časť, písaná od roku 2004, by v inej pokračovala zas, začínajúc rokom 2007...

Kronika písaná od roku 2007 do 2009 (časť tretia)