P okračovanie slávnej kroniky združenia nášho, ktoré jest písaná od roku 2007 až do roku 2009 pre potechu tých, čo s nami na hrade nemohli byť, či chceli by sa v duchu vrátiť do doby tej, písanej spanilou rukou cteného Bacila - vojvodu z Čabrade.

Skoč na posledný záznam

O sneme združenia, v Breznici Železnej konanom hneď na začiatku roka nového.

R ok 2007 začali sme snemom združenia, ktorý konal sa v sídle cteného vojvodu Bacila v Breznici Železnej dňa 6.1.2007. Veru v hojnej účasti stretli sme sa tam, dosiaľ nevídanej, aj hostí uvítali sme, i keď pár sa ich aj ospravedlnilo, že nepríde.

Usadili sme sa vo vykúrenej izbe, pohostili sa dobrotami a začali skladať si účty, čo všetko sme v roku predchádzajúcom vykonali. Veru dosť toho bolo, ale ruku na srdce - mohlo sa aj viac spraviť, keby nám bola prešla žiadosť o grant. No napriek tomu a aj skutočnosti, že rozbili nám strechu na bráne, rok minulý dá sa hodnotiť ako úspešný.

Ctený vojvoda náš vyúčtovanie financií predložil, jak hospodárilo sa so zlatkami, i sedeli mu do poslednej, jak vzorne sa o ne staral, zbytočne ich nemíňal, ba majetok združenia zveľadil. Potom začali sme plány kuť do roku tohto, a veru nakuli sme ich hodne. Hádam zvládneme to bremeno práce, čo vzali sme si na plecia. Aj od úradu pamiatkového požehnanie máme, tak len vydržať a pracovať nám treba.

Potom ešte množstvo fotiek a filmov pozrelo sa vďaka mašinám moderným, čo na stenu premietajú, z hradu, prác, života i zaujímavostí okolia. Potom ešte aj z rekonštrukciou svojho domu pochválil sa vojvoda – čo rukami svojimi s pomocou priateľov a spanilej vojvodkyne na ňom vylepšili. Nakoniec však čas rozchodu sa priblížil, tak ešte pár vecí prejednalo sa v diskusii pútavej, aby nakoniec všetci sa zas rozpŕchli do sveta šíreho.

Výprava do podzemia krajiny našej, ako aj inými zaujímavosťami smerujúca.

P o neúspešnej výprave z roku minulého, kedy časť zrušila sa pre poruchu na tátošovi kolesovom sme po dohode a s využitím prívetivej zimy dohodli ďalší termín na 22.-25.2.2007. Naši priatelia z Prahy zo skupiny CMA prišli o jednej v noci po ceste dlhej k ctenému nášmu vojvodovi Bacilovi, do jeho sídla vo Vígľaši. Po zvítaní a pohostení i prípitku, krátko rozprávali sme sa, no potom únava zmohla všetkých a do postelí nás vyhnala.

Vo štvrtok teda neskoro sa vstávalo (až na pani vojvodkyňu, keďže do práce ísť musela). Po neskorých raňajkách a plánoch prebratých do koča nasadli sme a na cestu vyrazili. Po pár minútach jazdy najprv zaujímavý most cez riečku Slatinu vojvoda im ukázal, a to pri stanici Pstruša, kde starý železničný vagón ako mostík už roky dlhé slúži. Keď všetko dôkladne obzreli sme si, kroky naše okolo Poľany viedli, cez Hriňovú a Sihlu do Balogu Čierneho, presnejšie na Svätý Ján, kde most starý do doliny Kamenistej pre lesnú železničku stavaný bol. Veru cesta k nemu rozbitá bola veľmi a aj on samotný tiež strašne schátral – jak pamätal som si zdôb svojej mladosti, keď pri oprave železničky pomáhal som. Aj počasie atmosféru zániku podčiarklo, bo jemným dažďom nás skropilo.

Potom presunuli sme sa do Osrblia a na Tri vody smerovali, by starú muničku obzreli sme si, no ceduľa zákazová do cesty postavila sa nám a na pešo ďaleko to bolo. Tak zavrátili sme kone na cestu inú, že zo strany opačnej k nej sa dostaneme, tak do Ľubietovej presunuli sme sa a na Chatu pod Hrbom sa vybrali. Do hôr vysokých štverali sme sa po ceste úzkej, ale aj tu ceduľa zastavila nás kúsok pred cieľom. Pešo zas do tmy nedošli by sme, tak aspoň banské dielo na Kolbe obzreli sme, slniečko pofotili a pobrali sa zase ďalej. Cez Šálkovú (kde z kopca výhľadom kochali sme sa) a Poniky do Hrochote, kde strašne zelený dom tam stojí, potom do srdca Poľany na Kyslinky pozrieť sme sa išli. Tam tiež jedna železnička viedla, no už z nej nič nezostalo, bol tam len jeden veľmi veľký balvan, čo zabudol dakto pri ceste v močarine. Už zotmelo sa nám, tak o skratke cez les uvažovali sme, čo do Očovej doviedla by nás, ale nepoznal ju nik z nás, tak radšej dookola cez Hrochoť, Zolnú a Slatinu Zvolenskú domov vrátili sme sa. Cestou ešte poživeň sa nakúpila, by hody spravili sme si. To už teplá večera čakala nás na stole, by udržali sme sa pri premietaní a pozeraní fotiek do neskorých nočných hodín.

V piatok ráno veru ťažko vstávalo sa, no nakoniec hlad dosiahol svoje. Po raňajkách zas do kočiara nasadli sme, tento raz aj Majka s nami išla a putovanie po tuneloch železničných zahájili sme. Najprv do Píly zamierili sme, k tunelu vyšli a pekne si ho pofotili. Riadne prefúklo nás tam, taký prievan tam bol. Zvláštny pocit to veru bol, prechádzať sa tam. Potom zas o kúsok ďalej do Oždian zašli sme, kde najprv síce skoro na cintorín vbehli sme omylom, no nakoniec tunel našli sme. To koľaje doviedli nás tam, i keď neskutočne zarastené. Tak opatrne vošli sme, fotili a prezerali si ho a na vlak čakali, či dáky nepríde. Nemohol však, bo na konci druhom už koľaje dakto rozkrádať sa pustil. Tak potichu vrátili sme sa nazad, by nepovedali to na nás. Zase o kúsok ďalej presunuli sme sa – Muránsku Zdychavu pozreli s koňom pri obchode zaparkovanom, v Revúcej večeru spapali a po zotmení ku tunelu Slavošovskému sa dostali. Tam čln a svetlá prenosili sme si a cez blato s vodou dnu sa snažili dostať. Laco a Mariánom kus sa preplavili, no do blata tak sa lepili a blato do nedohľadna pokračovalo, že nazad sa vrátili a tak nemohli sme celý tunel prejsť. Aj tak pekné zábery podarili sa z plavby tej po rieke podzemnej, kde viac blata ako vody bolo. Nakoniec vzduch z člna vypustili sme, umyli sa a na cestu spiatočnú sa pobrali – domov hlboko po pólnoci sme došli, fotky pozreli a plány kuli na deň ďalší.

V sobotu ráno D´ady s Martinom z postelí nás vytiahli, tak raňajkovať za trest s nami museli, potom do Krupiny sme vyrazili, kde už Zolo pre zmenu čakal. Podľa podkladov presunuli sme sa o kus vedľa, na kopec a hľadali to miesto – nenašli sme ho hneď, ale až na tretí pokus. Objavili sme tak v starom lome paintballové ihrisko, kde nás našťastie nik nestrelil. Hneď vedľa, skryté v kroví a odpadkoch ležali tie Turecké studne, čo hľadali sme. Zaujímavé miesto by to bolo, keby tak zanedbané nebolo. Tak sme sa radšej presunuli do Dolných Mladoníc, kde Lukáša vyzdvihli sme, s ním jeden tajomný objekt skonzultovali, no pre času nedostatok sme vyrazili do Hontianskych Tesárov, by Dúpänce pozreli sme si. Pri štveraní sa do „osemdierky“ pár ľudí dobre popadalo na klzkom lístí, našťastie nikomu nič nestalo sa, tak do rokliny presunúť sme sa mohli. Keď sme si tú krásu celú obzreli, do Lišova cez Dudince sme sa pobrali – tak v Kazačoku kávu si dali v teple, a na zotmenia čakali. Potom už len trochu cesty a stáli sme pred obydlím skalným. Hneď do dokumentácie pustili sme sa, pofotili si to zo strán všetkých. Tajomná atmosféra len tak vyžarovala zo stien v skale sekaných. Dlhé hodiny strávili sme tam, kým chlad i prázdne bruchá nevyhnali nás. Tak na hostinu k Roganským zašli sme, kde pekne postarali sa o nás. Nakoniec na Vígľaš vrátili sme sa, by do skorého rána fotky z podzemí obdivovali.

Nedeľa ešte horšia na vstávanie bola – D´ady domov ísť musel, my ešte chvíľu pospali sme. Potom po raňajkách ešte hrad Vígľaš pozrieť sme boli a aj parný vlak pod ním, by nakoniec rozlúčiť sme sa museli a každý domov pobral sa cestou svojou. Veru zaujímavá akcia to bola a iste nie posledná, nápadov veľa sa nazbieralo, čo obzrieť by sa dalo.

Jarná brigáda spolu s Hadím údolím robená, kedy podlahu sme zakrývali a hrad kosili.

J ar veru konečne do našich končín už prišla, slnkom nás zaliala a tak zas pod hradom všetci stretávame sa, by sme ruky k dielu priložili. Stalo sa tak posledný marcový víkend – 30.3. – 1.4.2007 . Ctený vojvoda Bacil do povozu svojho najprv pani svoju naložil, potom ešte vo Zvolene dvorného archeológa Martina a Dančiho s Dušanom tam natlačil. Takto obťažkaní spolu pod hrad dorazili, kde už Ugo s Mafiou a kamarátmi boli, oheň sa urobiť snažili. Tak sa zvítali vrúcne, dreva i vody nazvláčali, potom matrace vyprášili, keď už sa noc veľká blíži. Potom už len v zábave družnej na kamarátov čakali, čo pri ohni do rána zbierali sa. Nazbieralo sa ich vcelku veru dosť. Škoda len, že Fínka a Španiel, čo s Luciou mali prísť, si to rozmysleli a neprišli. Vcelku zábava to mohla byť.

Noc bola inak pokojná, len dáky hraboš máloplachý tam pobehoval a šušťal, no zato zima bola slušná, až tých pár odvážlivcov, čo vonku spalo biely srieň obalil. No keď ráno slnko vyšlo, hneď sa oteplilo. Po raňajkách na hrad pobrali sme sa všetci, by dačo popracovali sme a hádam aj urobili. Rozdelili sme sa do skupín, a každý za svojim sa rozišli. Niekto kosil a sekal a rúbal krovie husté na strane západnej, od sýpky po baštu okrúhlu, iní zas zeminu kopali a preosievali, by druhí ju na bránu lanom vyťahovali, kde ďalší ju zas po starej tehlovej dlážke rozhadzovali, by ju tak ochránili pred zničením. Časom, keď zlaťáky na to budú, ju drevenou podlahou prekryjeme, nech dobre sa nám tam spí.

Takto svorne pracovali sme, slnkom teplým zaliati, vetríkom voňavým ovievaní až kým hlad nás neoslovil, okolo idúcky. Keď všetko porobili sme, i najedli sa, náradie zbalili a odfotili sa, ešte zlaňovať vysokú stenu bastiónu pár odvážlivcov sa pustilo, lebo Dušan z Bratislavy veci horolezecké doniesol. Prežili to všetci v zdraví, tak dolu do doliny sme zbehli, k ohňu, by v zábave a hojnosti do hodín neskorých zabávali sa. Jedni sa na nočnú prechádzku pustili k pustovni, kde pri brodení Litavy Šerpa riadne vykúpal sa a potom v prádle spodnom pri ohni sa sušil. Dušan zas behom na Hrušov a späť sa vybral, bo behá on veru rád. Našťastie nepoblúdil v tme tej, bo aj mesiac pozrel sa, kto to ešte toľko sily má, že si tu pobehuje. Nakoniec pri speve a gitarách pobudli sme dlho do noci.

V nedeľu ráno slniečko zas budilo nás, tak poupratovali sme, poriadili a ešte aj okolie trochu pozreli – bo fotiť vybrali sme sa na svah východný, z kade už dávno záber sme nerobili. Pár pekných podarilo sa nám urobiť, Maťo dokonca aj na strom sa vydriapal, i ked výšky on veru nemusí. Nakoniec však vrátili sme sa k ostatným, rozlúčili sa a pobrali sa každý svojou cestou.

Veľká noc na hrade, kedy okolie skúmali sme a kosti našli.

V eľká noc je čas, kedy na hrad chodíme si hlavne oddýchnuť. Tak tomu bolo i tento rok, no pôvodne viac duší tam malo byť. Lenže postupne ľudia posielali holuby poštovné, že chorí sú a neprídu. Zostali nakoniec len dvaja, čo prišli. Tak s nimi vo Zvolene v piatok vojvoda Bacil stretol sa a na koči ich zviezol až pod hrad. Tam zložili sa a na hrad vybehli, by si ho obzreli. Tine, dievčine milej, ešte aj sestra prišla sa kuknúť, bo práve v Dudinciach bola, tak si odskočila. Tak pobudla s ňou chvíľu. Keďže priatelia, plazov ochrancovia mali až večer prísť, tak ešte na pustovňu a na skalu nad ňou zbehli sa kuknúť, že čo je tam nové. Potom už len pri sviečkach večerali a čakali. Nakoniec však správa prišla, že už na hrade ráno boli a už nazad v Plášťovciach sú, tak sa spať všetci pobrali. Moris s Tinkou hore na hrad, Bacil zas povale verný zostal a celú noc myši tam plašil. Potvorám maškrtným Kaveniek sa zachcelo.

Ráno krásne bolo, tak po raňajkách Bacil hore na hrad vybehol, že pofotí si niečo. Tých dvoch ešte spať našiel, tak nechal ich a obehol si hrad sám. Pár pekných záberov nafotil, dokonca aj čeľusť spodnú, z človeka pozostavšiu našiel. Potom už však spáčov z pelechu vyhnal a po obede na výpravu k mlynu drieňovskému pobrali sa. Cesta dolinou upravená bola, všade drevo tam ťažia. Mlyn opustený chátra stále viac, lom pri ňom úplne už vyschol. Keď poobzerali si to všetko na cestu spiatočnú sa pobrali, cez svah západný ešte prebehli, by pohľady na hrad nafotili. Potom už len rozlúčili sa, bo vojvoda náš domov šiel, aby chorú Majku opatrovať mohol. Tak skončila sa akcia, ktorá viac možností ponúkala, no nakoniec takto prebehla...

Brigáda májová, na zakrytie podlahy a kosenie zameraná.

P o májových dažďoch zeleň nám zbujnela a veru chodníky prekosiť už bolo treba, tak zase jedna brigáda zorganizovala sa v polovici mája. Ako vždy v piatok vyrážalo sa zo Zvolena, kde do koča svojho ctený Bacil okrem Majky, žienky svojej, aj Haluza naložil a spolu ešte na haciendu vojvodovu v Breznici zašli, aby paradajky zasadili. Stade potom hupkom na Čabraď sa pobrali. Cestou ešte milú Beátu z Levíc vo Vrbovskej krčme vyzdvihli a pod hrad dopravili. Tam riadne všetko zazelenelo sa a tak po založení ohňa, by na čom večera sa uvariť dala, sa Bacil kosy chytil a okolo ohniska riadne pokosil. To už sa aj ctený Zolo na povoze novom dovalil. Tak zišli sa tu v zostave skromnejšej, ale o to viac odhodlanej. Večer čarovný bol, mesiacom podfarbený, plný tajomstiev, o ktorých dumať by sa dalo do rána, keby únava človeka do pelechu nehnala. Nadránom o tretej dáko, Andrej na motorke sa dotlačil, bo pokazila sa mu cestou spojka a tak chudák, verný zásade poruchovej zostal.

Tak nadišla nám sobota, by prácou posvätená bola. Po raňajkách výdatných každý na plecia dačo vzal a na hrad sa vybral. Tie veci najťažšie Zolo hore vozom vyviezol, zároveň svojho tátoša odskúšal. Tak potom každý svojej práce sa chopil- jedni preosievali sutinu, iní ju ťahali na bráne a Haluz ju rozsýpal po podlahe, aby tehlovú dlážku zakryli sme úplne. Bacil náš zas chodník prekosil po hrade – veru riadne už zarastal nám hrad. Slnko pieklo ako divé, turistov bolo požehnane. Chválili nás za prácu našu a ocenili vynaloženú snahu. Do večera sme všetko pekne porobili a tak na večeru zišli sme do doliny, kde pri ohníku nádherné chvíle v kruhu priateľov sme strávili. Zoli sa potom s nami rozlúčil, lebo na druhý deň do práce musel. My ostatní do neskorej noci spolu pri ohni sedeli sme, kým únava nám nesadla na očká.

Nedeľné ráno slnkom prežiarené bolo, spev vtákov pri raňajkách nám znel. Po nich ešte na hrad sme vybehli, by okenné záklenky sa pomerali. Potom už len poriadok po sebe sme porobili, naložili veci svoje a z doliny sa pobrali. Chudáka Andreja na lane vytiahnuť bolo treba na laz jeden, kde nechal motorku, aby sa inokedy po ňu vrátil aj so súčiastkami. V krčme ešte kofolu sme popili, a potom už len domov sa pobrali. Na stanici zvolenskej sa cesty naše rozišli. Verím však, že nie nadlho, bo hrad v srdci nosíme a radi sa tam vrátime.

Hneď začiatkom júna radostná udalosť sa udiala, za záznam v kronike písmenami červenými stojaca, a to taká, že schválili nám žiadosť o grant na prestavbu strechy brány druhej. Tak rukávy môžeme si vysúkať a do práce sa pustiť, by brána zaskvela sa v šate novom, so strechou takou, aká tam už dávno mala byť. Verím, že aj vy sa radovať s nami budete...

Výprava do podzemia historického smerujúca s priateľmi z CMA z Prahy.

Z ačiatkom leta, 21.-24.6.2007 plánovaná výprava do podzemia bola, pričom bane v Ľubietovej a Magnezitovciach, ako aj podzemie Krupiny a Kováčovské katakomby navštíviť sme chceli. Ale vezmime to pekne po poriadku...

V stredu v noci naši priatelia z Prahy prišli do bytu vojvodu Bacila na Vígľaši. Boli traja – Laco, Dan a Viktor z Brna. Keď z povozu svojho sa vybalili a v pohodlí sa usadili, pohostenie malé bolo a potom plány kuli sa do noci neskorej, pričom aj nejaké tie fotky a videá pozerali sa. Nakoniec však únava svoje urobila a všetkých do postelí zahnala. Žiaľ vyšlo to tak nešťastne, že na deň druhý (štvrtok) Bacil do práce ísť ešte musel, bo prijímačky na starosti mal a tak s nimi nemohol ísť. Vybrali sa teda priatelia naši najprv muničku pri Červenej jame pozrieť. Štverali sa tam cez chatu pod Hrbom od strany Ľubietovskej. Krpál strašný to bol a na mieste čakala ich len malá zemľanka s pomníčkom, stratená v žihľave a jama s vodou. Cestou späť na chate klobáska k jedeniu ich zlákala, čo však neblahé následky pre bruchá malo. Potom presunuli sa na neďalekú Kolbu, kde pár štôlní objavili a trochu do nich nakukli, zaliate ale vodou boli. Tak ešte na Zelenú vodu pri Podlipe skočili, by nové fotky tam získali. V podzemí spodnom, pod haldami ale strašná búrka zastihla ich, až kamene na hlavu sypali sa im. Tak využijúc mierne poľavenie živlu do auta radšej naskákali a ďalej šťastie nepokúšali i keď aj k Raineru pôvodne chceli ísť. To ich už v obydlí svojom vojvoda Bacil očakával netrpezlivo s pohostením nachystaným. Tam potom zážitky z výprav rozprávali si a všelijaké príbehy k tomu do noci neskorej.

V piatok okolo obeda, po posilnení pokrmom do Krupiny presunuli sa všetci, kde Edo čakal ich už, by s primátorom stretli sa a podzemie prečudesné zhliadli. Tak presunuli sa k domu jednému, ktorý v bráne svojej vchod do podzemie ukrýval. Po schodoch strmých do tmy smerujúcich dostali sa do podzemného priestoru, relatívne malého, kde však pekný výklenok v skale bol a tiež komín v strope dohora vedúci. Keď priestor tento zdokumentovali, do neďalekého objektu presunuli sa, kde obrovský labyrint ukrýval sa. Veru prečudesné chodby to boli, krivolako sa kľukatili, miestami aj dosť úzke a kdejako zahnuté, inde široké a rovné. V nich aj dákeho netopiera vyrušili pri fotení priestorov tých. Pár vskutku pekných záberov tam podarilo sa. No potom už čas pokročil natoľko, že už na cestu spiatočnú bolo treba ísť, tak do auta naskladali sa a do Vígľaša sa pobrali. Tam noc svoju poslednú strávili, plnú vzrušujúcich príbehov prerozprávaných.

Ďalší deň ráno pekne zbalili sa všetci a za svojimi plánmi rozišli...Laco s priateľmi do podzemia v bani starej v Magnezitovciach, Bacil ctený zas na dom svoj pracovať. Bo o týždeň sťahovať sa chcel a dorobiť čosi do vtedy musel. Tak na čas rozišli sa cesty ich... Hoc´ nebol som s nimi, skúsim v skratke prerozprávať, čo objavili a zažili priatelia z CMA. Vybrali sa teda vo východnú stranu do Magnezitoviec, kde miesto pre povoz svoj našli a rovno k haldám na kopci si to nasmerovali. Vzali ich útokom, do svahu prudkého sa štverali s jazykom vejúcim, až na okraj jamy obrovskej dostali sa – to obrovská diera v zemi bola a za ňou skala zvislá pokračovala... v nej množstvo otvorov do podzemia černelo sa. I zlákať sa nechali miestom tým, iskru romantiky skrývajúcim a do dier na drobný prieskum vliezli. V podzemí čakalo ich množstvo chodieb a siení obrovských, kde akoby zastal čas, tu tabuľka dáka, tu vozík, káble...a stopy mačky do tmy vedúce. I vybrali sa po nich a hodiny v podzemí blúdili, rebríky zliezali...až tú dieru v zemi podliezli a na druhej strane z chodieb vykukli. Kopa krásnych záberov podarila sa im. Boli by aj viac času tam strávili, no deň ku koncu chýlil sa i búrka v diaľke hrmela, hlad svoje si tiež pýtal, tak na cestu spiatočnú vybrali sa. Tak v hodinách večerných do Železnej Breznice dorazili, kde už oheň horiaci a špekačky na ražni čakali ich...i pivko k tomu chladené a mesiac na oblohe. V atmosfére ohnivých zábleskov rozprávali, čo videli, a už teraz plánovali výpravu novú. Nakoniec však húkajúce sovy polnoc oznámili a do postele ich vyhnali.

Nedeľa slnečná ukazovala sa, tak postupne oči rozlepili sme, najedli sa a po zbalení vecí na cestu zase vyrazili. Vo Zvolene ešte Majku vysadili, bo povinnosti mala a nabrali pre zmenu Martina s dvoma priateľmi. Tak v kolóne na juh smerovali až k rieke Dunaju mohutnému. Tak po krátkom hľadaní to správne miesto našli, povozy odstavili a pokochali sa výhľadom na množstvo vody valiacej sa. I dáke devy sporo odeté sa sem tam mihli. Potom chrbtom k vode obrátili sa a do kopcov zamierili popri starobinci, by na oči vlastné katakomby zhliadli. Najprv jednu dieru našli – asi sklad muničný, potom o kus ďalej tri šachty vetracie. Tak zliezli z kopca do roklinky jednej a tam diera v zemi chladom ovanula ich. I vliezli do nej a preskúmali ju. Z chodby jednej zrazu viacero bolo, rakúskou metódou razené, evidentne to nedokončené dielo bolo. Asi plány boli sklady benzínu tam zriadiť z rafinérií neďalekých. No koniec vojny druhej, plány tie prekazili a od vtedy už dôvod nebol v sekaní skaly pokračovať.

Potom ešte jednu ruinku domčeka obzreli cestou a pozostatok z lomu, až k autám dostali sa a na cestu domov sa pobrali. Tak rozišli sa cesty ich, po vrelom lúčení a verím, že ešte osud spojí kroky týchto ľudí dobrých, by tajomstvo podzemia krajiny tejto poodhalili.

I udiala sa udalosť taká, že dňa 30teho v mesiaci šiestom roku 2007 vojvoda náš, Bacil zvaný a Majkou, žienkou svojou, do svojho panstva nového presťahovali sa. Hacienda tá v Železnej Breznici ležiaca, v prostredí peknom leží a bezpečný domov poskytne hlavám urodzeným. Tak sídlo reprezentatívne konečne nadobudli, kde hostiť množstvo ľudí sa dá a status veľkovojvodov zvýrazní. Nech teda bezpečne a šťastne žijú si tam v zdraví dlhom.

O brigáde letnej, kedy strechu na bráne rozoberali sme a drevo chystali na jej prestavbu.

L etná brigáda na hrade našom plánovaná bola na 20.-29.7.2007 , kedy v pláne kopa práce bola. Ľudí nasľubovaných množstvo bolo, tak v piatok podvečer vojvoda Bacil pod hrad sa pobral, že stretne sa tam s nimi. No nik v ten večer veru neprišiel a tak noc strávil tam sám, potom v sobotu ráno na hrad vyšiel a aspoň okolo brány burinu pokosil. Potom aj chodník východný k bráne tretej vedúci vysekal v teple strašne úmornom. K večeru však zas nik neprišiel, tak smutný domov šiel, by aspoň na svojom obydlí čosi porobil. V nedeľu z Čiech ctený Bobor dovalil sa spolu s dvomi Lenkami a Zoubkom, na dvore vojvodovom sa uvelebili i chvíle príjemné trávili.

V pondelok potom spoločne na hrad zas vyrazili, cestou ešte materiál na prestavbu krovu kúpili. Jak pod hrad došli, aj do práce sa pustili a mostík ku prameňu zmajstrovali. Potom ešte na bráne trocha mesto spravili a materiál vynosili.

V dni ďalšie na streche pracovalo sa – to krytinu starú a veru dosť pošramotenú dávali pomaly dolu. Dosť veľa šablón toto neprežilo a rozbilo sa. Potom ešte okolo brány poriadili a cestu upravili, by drevo dalo sa doviesť. A tiež jednu nádrž velikú v bašte prvej zakopali, by do nej vodu dažďovú zachytávať mohli. Popri tom rady ich o štyri duše nové rozrástli sa – to Edo s Lukášom, Danči a Moris prišli.

V piatok ráno skoro sa vstávalo, pretože po drevo vybrali sa do Pliešoviec na pílu. Cestou auto nákladné ešte zo Bzovíka zobrali. Šofér však, keď drevo to uvidel, zľakol sa a odviesť ho nechcel...len zo dve tretiny naložiť dovolil. Pre dlhé kusy iné auto objednávať sa muselo. Takto potom pod hrad spolu došli a až ku hradu drevo vyviezli. Tam pekne vyložili ho aj s pomocou pár ľudí z obce poslaných. Keď už všetko drevo tam bolo, triediť sa začalo a ukladať na miesta bezpečné, pretože síce v sobotu krov stavať sa mal, ale tesári prísť nemohli, tak nedalo sa nič iné robiť.

Tak drevo ťahalo sa na hradbu štítovú, do výšky velikej, aby nik kradnúť ho nemohol. Drina to bola veru strašná, až kosti praskali, no zvládli ju statočne a v zdraví. Tak po čase dlhom, zas do domovov svojich všetci rozišli sa, by umyť a učlovečiť sa mohli a za povinnosťami svojimi sa pobrali.

Spomenúť mi tu ešte prichodí, že v stredu na Bzovíku stretli sa so cteným Omnyxom, ktorý požičal im veci mnohé, pre prácu potrebné, keďže zo spoločenstva ich tento rok akcie na Bzovíku neplánujú. Veľká vďaka mu za to patrí!

Prestavba krovu na bráne našej, kedy počasie pokazilo sa a robiť sa potom už nedalo.

O týždňov pár, presnejšie 10.-12.8.2007 sa konala zas brigáda na hrade, kedy v piatok všetci poschádzali sa v doline pri ohni, čo vcelku zaujímavé bolo, bo tesári po okolí blúdili a trafiť k hradu nemohli. Nakoniec však neskoro v noci došli, pri ohni posedeli do skorých hodín ranných, až silný dážď na pelech ich popohnal.

Do ráne však vypršalo sa, tak v sobotu po raňajkách do diela sa dali a strechu začali prerábať.

Práca šla pekne od ruky, najprv stredový pilier urobil sa, potom hrebeň a krokvy nárožné, nakoniec aj krokvy zo západnej a východnej strany porobili sa. Medzitým ostatní staré drevo z brány vynosili, stropnice na miesto dali a kopu inej práce porobili. Zvečerilo sa však a aj únava doľahla, tak rozhodlo sa v diele na den druhý pokračovať. V noci ale zas silný dážď prišiel a do doobeda neprestal, tak zbalili sa všetky veci a domov sa pobrali. Netreba veru život na mokrom krove pokúšať. O týždeň zas pokračovať sa malo.

Pokračovanie prestavby krovu pod Morkovým vedením.

P o týždni zas pod hrad vojsko nášho vojvodu Bacila mieri, by svojou prácou udatnou k jeho záchrane prispelo. Cestou ešte v Mladoniciach dolných zastavilo sa, po ceste dlhej posilnilo no a v hodinách podvečerných k ohňu zasadlo. Veruže dlho do noci besedovalo sa, všelijaké témy nadhodené boli, i pár jedincov k spovedi sa dostalo pred bojom nadchádzajúcim. Že spoveď to bola vrúca, o láskach dávnych i iných veciach s láskou súvisejúca isté je. No nakoniec blížiace sa brieždenie do pelechu každého zahnalo.

Ráno počas raňajok po hrad aj ctený Morka zavítal a aj pomocníkov si doviedol. Tak po chvíli krátkej, kedy kopu turistov ešte privítali a skladačkami núkali, na hrad sa pobrali. Tak hneď do práce pustili sa a stranu severnú i južnú na streche do večera spravili. Boj ten jedenásť hodín trval, no výsledok aj vidieť bolo. Strecha na bráne svoj nový vzhľad dostala, ešte nejaké tie kúsky dorobiť a môže sa pokrývať.

Už stmievalo sa, kedy k ohňu v doline si zasadli, večeru zhltli. Vojvoda náš, ešte po vodu k prameňu skočil, diviaka tam z pár metrov zočil, od srdca vynadal mu však, nech nestraší tam ľudí dobrých i pratal sa krochkáč svojou cestou, vediac, že s vojvodom Bacilom žarty nie sú. Únava svoje ale spravila a tak skoro všetci zaľahli.
V nedeľu ešte nejakú tú drobnú prácu na bráne porobili, dve krokvy tam osadili a potom, čo zbalili sa chytro, domov sa pobrali.

Ďalšie práce na streche, kedy okraj strechy predĺžil sa.

I pokračovalo sa v tento čas v boji o strechu novú na bráne našej v dňoch 14.-16.9.2007 kedy v piatok večer ku ohňu zišli sme sa, by posily nové prijali vo forme dvoch mladých skautiek, čo Martin sebou priviedol. Za chrbtami zver divá ručala nám až zimomriavky behali, oheň však pekne hrial a strach zaháňal. Nakoniec však v pelechoch svojich skončili sme, by oddýchnutí na druhý deň do práce sa pustili.

Za cieľ vzali sme si predĺženie okraja strechy – tak pekne dolu hlavou, cez múr, pribíjali sme jednotlivé kusy na konce krokiev, čo činnosť veru náročná bola riadne. Takto sme vytrvali do poobedňajších hodín, kedy dielo dokončili sme a do pribíjania prvého riadku lát sa pustili. To podarilo sa nám do večera urobiť a tak spokojní k ohňu zasadli sme a teplej stravy sa najedli. Potom zábava rozprúdila sa veľmi zaujímavá, doplnená ručaním zverov divých v okolitých krovinách. Nakoniec ešte do skorých ranných hodín upírov sme na povale chytali a do krku hrýzli – či bolo to naopak? – kto tam bol a prežil, sám nech povie...

V nedeľu ešte na obhliadku hradu vybehli sme, by potom na cestu domov sa pobrali, bo bolo nám treba aj doma čosi porobiť.

Brigáda, kedy strop položili sme a tiež prvé riadky krytiny.

N esne pred brigádou touto náročnú cestu do krajín českých vykonali sme, aby sme novú krytinu doviezli a na základni pod hradom ju zložili. Potom, keď vojvoda Bacil vojsko svoje zvolal, sa všetci bojachtiví stretli pri večernom ohni na porade bojovej, plnej odhodlania a nádeje, že podarí sa nám naše začaté dielo.

V sobotné ráno skoro na svitaní vstávalo sa, aby čo najviac práce sa v ten deň vykonalo. Najprv dosky na strop miestnosti sa začali pribíjať, aby bolo po čom bezpečne chodiť. Potom tesár zo Bzovíka došiel, čo dohodol nám Edo Roganský a konce krokiev pílou nám zarovnať pomohol, čím kopu práce ušetril nám. Zároveň Zolo s povozom svojim krytinu na hrad z doliny vyviezol na dvakrát a na bránu spolu vyložili sme ju. Tak rozdeliť práca mohla sa – jedni pribíjali dosky na strop, druhí zas s krytinou sa pasovali. Veru radosť bolo pozerať, ako nová strecha rodí sa nám pod rukami. Už stmievalo sa pomaly, kedy z hradu sme zišli, unavení síce, ale šťastní, že konečne vidno výsledok našej práce.

V nedeľu v práci pokračovalo sa a v ukladaní ďalších riadkov krytiny. Učili sme sa za pochodu, veď nik z nás pred tým s ňou nerobil, no vcelku darilo sa nám, až na pár drobných chybičiek. Nakoniec ale domov pobrať sme sa museli, bo pokročilý čas nadišiel.

Konferencia medzinárodná, v Čechách pod hradom Trosky konaná.

U ž začiatkom leta pozvanie na konferenciu sme dostali, ktorá konať sa mala pod hradom Trosky v Českom raji 20.10.2007. I prihlásili sme sa, bo príležitosť je to veľká v zahraničí prezentovať sa. Tak stalo sa, že spolu s milou Stankou zo združenia Leustach, čo o hrady Hrušov a Gýmeš starajú sa na túto akciu pobrali sme sa.

Vyrážali sme spolu z Nitry, kde prístrešie pred cestou poskytli mi láskavo, autobusom rovno do Prahy. Cesta ubehla nám v príjemných rozhovoroch i driemaní. V Prahe už čakali nás s autom, by odviezli nás na miesto konania. Cestou obdivovali sme krásy okolitej krajiny. Tak sme spoločne dorazili priamo pod hrad Trosky, do milého a útulného penziónu. Po uložení sa sme si ešte prechádzku popod hrad spravili v počasí jesennom, západom slnka umocnenom. Potom dobrú hostinu dostali sme, napapkali sa i v družnej zábave a debatách pobudli. Pred spaním ešte nočný nasvietený hrad odfotiť som bol.

Sobotné ráno, po raňajkách chutných konferencia už začala, za účasti mnohých skvelých ľudí, venujúcich sa záchrane nášho kultúrneho dedičstva. Na začiatku ešte odovzdali vybraným ľuďom ocenenia – Palackého plaketu. Aj náš predseda jednu dostal a to za zásluhy pri záchrane hradu Čabraď. Je to veľkým ohodnotením a pochvalou jeho obetavej práce a morálnou podporou v tomto ťažkom boji aj do budúcna. Zároveň je to pochvala pre celé naše spoločenstvo, za obetavú a dobrovoľnú prácu všetkých našich spolupracovníkov. Potom už pokračoval program konferencie, plný poznatkov, faktov a inšpirujúcich, no i varujúcich informácií. Cez obednú pauzu si ctený Bacil, spolu so Stankou hrad Trosky prezreli. Zaujímavý to je veru hrad – na dvoch skalných vežiach stavaný.

Večer, po skončení konferencie bola výborná večera a po nej už voľná zábava, umocnená živou country hudbou, ktorá hrala nám do tanca. I takto zabávalo sa do skorých ranných hodín. V nedeľu ešte po raňajkách v pláne bola návšteva archeologickej lokality na Cecilke, významného pohrebiska z praveku, ktorú žiaľ dosť zničila výstavba vilovej štvrte. Mali sme možnosť si vlastnými rukami ohmatať zachované nádoby a misky, ktoré sa tu našli. Potom už čakala nás cesta domov – vďaka ochote Doc. Ing. Lišku Dr., ktorý nás vzal autom do Prahy, mali sme ešte čas aj na prehliadku múzea mesta Prahy. Cesta autobusom ubehla vcelku dobre, i keď dosť dlhá bola. Všetkým naša vďaka patrí, že dobre o nás postarali sa a mohli sme v atmosfére príjemnej prezentovať našu prácu.

Pokračovanie prestavby krovu a ukladanie novej krytiny.

T entoraz sme netradične v sobotu 27.10. ráno zraz mali na hrade našom, bo ešte v piatok u seba vojvoda náš priateľov z CMA z Prahy hostil. Keďže však strecha prednejšia teraz je, na výprave do podzemia sa nezúčastnil a na hrad sa pobral. Cestou ešte spolubojovníka Mareka vyzdvihol vo Zvolene. Tak štyria na hrade zišli sa – Bacil, Zolo, Beata, Martin a Marek. S vervou do práce pustili sa, fóliu a laty natiahli, krytinu pribíjali do hodín večerných. Urobili spolu kusisko práce za čo pochvala im patrí iste. Večer však Beata opustiť nás musela, bo mamka jej v nemocnici v ten deň skončila – tak Bacil do Levíc zviezol ju po práci.

V nedeľu teda traja v práci pokračovali a strechu pokrývali. Že darilo sa im množstvo fotiek dokladá na stránkach našich. Nakoniec ale aj domov ísť museli – jedni oddýchnuť, druhí zas pracovať.

Brigáda ďalšia, kedy už v noci mrzlo nám a november sa začal.

Z ase v sobotu ráno stretli sme sa pod hradom našim v prvý novembrový deň, kedy už ráno mrazom zem skutá bola, no cez deň ešte pracovať sa dalo. Tak ďalšiu várku krytiny vyviezli sme hore na hrad, na streche fóliu natiahli a nové riadky krytiny pridávali, aby čo najviac strechu sme zakryli. V trojici nám práca rýchlo ubiehala, ani sme sa nenazdali a zotmelo sa tak, že pracovať sa nedalo. Tak pod bránou ohník sme si nakládli a večeru rovno uvarili, potom v jeho hrejivých lúčoch sa dlho do noci hriali, bo okolo už mráz kraľoval.

V nedeľu, keď slnko mráz odohnalo v práci pokračovali sme a kus strechy zakryli, laty pribíjali. Len rovných kusov 340 sme v tie dni minuli na streche, nárožné ani nepočítali. O dva týždne jesenná brigáda by mala byť, snáď dielo už dokončíme.

Brigáda jesenná v novembri konaná, kedy snežilo nám tak, že újsť z hradu museli sme.

V piatok 10.11.07 pod hradom večer zišli sme sa v oveľa skromnejšej zostave, než na spoločných brigádach bolo zvykom – snáď aj počasie roľu zohralo, bo zima bola strašná a aj trampi sami mali ešte zo dve akcie v tie dni. Pri ohni však aj tak veselo bolo, Ugo tancovačku riadnu spravil, by zahriali sme kosti naše skrehnuté. Potom už len do teplých spacákov sa ukryť, aby nepomrzli sme v kose tej.

V sobotu ráno po raňajkách na hrad vybehli sme v počasí nevľúdnom a studenom. No neodradilo nás to veru a do práce pustili sme sa – jedni rebríky majstrovali, iní zas pokrývali strechu. Jemný dážď a vietor však sily bral a prsty nivočil – zvlášť, keď k obedu ochladilo sa tak, že snežiť začalo husto. Po chvíli sa robiť nedalo a tak nútení sme boli do doliny ustúpiť a domov sa ratovať, bo zapadli by sme v divočine tej hádam až do jari. Žiaľ prácu tak dokončiť sme nemohli v rozsahu plánovanom.

Ešte jeden deň na streche strávený, kedy počasie dovolilo nám to a porobili sme, čo v silách našich bolo.

P očasie na chvíľu umúdrilo sa a mrazy povolili – tak rýchlo do boja vojvoda Bacil svojich verných zavolal a v sobotu ráno na hrad vybehol. Cestou ešte poľovníkov na poľovačke vyrušil, diviaka zostreleného na ceste zočil a auto zablatil. Tak v trojici Bacil, Martin a Marek do práce pustili sa a pokrývali čo im sily stačili. Urobili toho za ten deň veľa, no strechu aj tak dokončiť sa im nepodarilo. Zostal ešte kúsok nedokončený. Keďže počasie už bolo odvtedy studené, prácu neumožnilo a tak strecha v stave takomto do jari bude musieť vydržať. Nadôvažok ešte aj povoz vojvodov službu vypovedal a do večných lovísk sa pobrať mieni.

Snem združenia, kde predsedníctvo volilo sa a iné dôležité veci preberali.

S nem združenia vojvoda Bacil do sídla svojho zvolal hneď začiatkom roka 2008 aby dôležité veci prerokovali sa, keďže nadišiel čas na voľbu nového predsedníctva. Tak v sobotné ráno zišli sa v hojnom počte všetci, k stolu plnom dobrôt sadli a rokovali a debatili celý deň. Zhodnotil sa predchádzajúci rok, čo sa spravilo a vybavilo, kuli sa plány na tento. I nové predsedníctvo sa muselo voliť. Všetci jednotne zhodli sa, že doterajšie vedenie osvedčilo sa a preto nech aj ďalej naše spoločenstvo vedie.

Vojvoda Bacil ešte tri ocenenia – plakety Aktívny brigádnik roku 2007 odovzdal tým, čo najviac brigád zúčastnili sa: Dančimu inak Haluz volanému, Beate z Levíc a Martinovi - nášmu dvornému archeológovi.

Keď všetko prerokované už bolo, jedlo i koláče zjedené, tak sa všetci zas do svojich domovov porozchádzali.

Výstava o hrade a našom združení v Krupine konaná.

D ňa 12.2.2008 sme výstavu o hrade v múzeu v Krupine otvárali, kde na deviatich paneloch bol predstavený hrad, jeho premeny, rekonštrukcia brány, naša činnosť ako aj poďakovanie všetkým, ktorí nám pomáhali, malá archeo výstavka, naša a hadiacka kronika a kopa iných materiálov. Premietlo sa video z prestavby brány. Výstava mala veľký úspech – všetci len híkali, čo všetko sa na hrade spravilo. V Krupine do konca marca bude, potom do Zvolena preniesť by sme ju chceli. Dokonca aj v Komárne o ňu záujem majú. Uvažujeme o jej inštalácii aj v Bratislave.

O tom, ako mrzli sme v marci a podlahu robili

K oncom marca, presnejšie 29.-30.3.2008 sme sa na hrad pobrali, že zas dačo porobíme, no počasie všelijaké bolo, tak nakoniec do robenia podlahy na bráne pustili sme sa. Najprv všetko vynosiť a vypratať, potom trámy položiť a na ne dosky popribíjať...ďalší dvaja zatiaľ v prestávkach medzi dažďom krytinu ešte pribíjali. Tak pracovali sme do zotmenia.

Na druhý deň veru ráno riadne preverilo odhodlanie naše, bo mráz dolinu zakul, prsty naše zamodravel. Pri ohni najprv rozmrazili sme sa, na povoze okná skrášlili, no potom ako slnko vykuklo, na hrad sme sa pobrali a v práci pokračovali. Dvaja na streche, ostatní podlahu pribíjali. Nakoniec však domov nám prichodilo ísť, tak pobrali sme sa.

Jarná brigáda, kde kosilo sa a strecha robila.

N a termíne 4.-6.4.2008 s Ugom dohodli sme sa, tak v piatok večer pod hradom stretli sa všetci, čo na srdci leží im osud hradu, pri ohni podivuhodné príbehy sa rozprávali a spievalo. Ráno potom prácechtivý ľud na hrad sa pobral, tam oči na novú strechu vyvalil, hlavne tí, čo na hrade dlho neboli. Rozdelili sme sa na skupinky, jedni odpadky a konáre zbierali, druhí zase klčovali krovie a tretí strechu zakrývali šindľom. Takto svorne do večera pracovalo sa až triesky do doliny fŕkali.

Večerná zábava pri ohni bola zábavná, zvlášť pre únavu, čo sadla na nás, no nedali sme sa a hrdo s ňou bojovali až kým nás potvora nezmohla. Tak uložili sme sa na spánok – časť ľudí v doline na základni, časť vyskúšala spanie pod novučičkou strechou na bráne hradnej – ej veruže to bola romantická noc, po prvý krát spať hore, na drevenej podlahe...

Na druhý deň ešte porobili sme nejaký ten riadok krytiny, upratali po sebe a pobrali sa zase domov, by nabrali sme síl do ďalšieho boja.

Začiatok záchrany klenby na tretej bráne 16.-18.5.2008

I vybrali sme sa zase na hrad v piatok večer, do tmy pod bránou sedeli a strašné zvuky noci počúvali. Šťastne sme sa však rána dožili a tak do novej práce pustili sme sa – začali sme zo záchranou III. brány hradu. Najprv však vysekať ju z buriny bolo treba, miesto na kameň urobiť a potom už mohli sme sa do toho pustiť. Začali sme znižovať sutinu v bráne, zbierali sme popadané kamene a ukladali ich na nádvorí...mozole nám pekne pribúdali, no kopu práce sme aj tak urobili a hrdí na seba môžeme byť. Dali sme hlavne aj tejto bráne šancu prežiť ešte kus života...

O tom, ako v bráne tretej pracovali sme a okenné rámy na bráne druhej murovali.

T radične v piatok večer, v polovici júna, na hrad sme sa pobrali, pri večernom ohníku na hrade si posedeli a strašne podivili sme sa, bo ticho hrobové vládlo tu, ani vtáka, ani vetra nebolo počuť...až báli sme sa, či neohluchli sme. No asi nie, lebo ráno zas bolo tak, ako má byť.

Do práce teda pustili sme sa, na dve miesta sa rozdelili. Ctený vojvoda okenné rámy pustil sa murovať na bráne druhej (neskôr aj Zolomír prišiel mu pomáhať), ostatní sutinu v bráne tretej pratali, by odbudlo jej tam. Tak pracovali sme svorne až do nedele, kedy odísť domov prichodilo nám. Na hrade ale zanechali sme kusisko roboty.

Výprava do podzemia krajiny našej, o tuneloch a starých baniach, polnočnej búrke a iných zážitkoch.

K oncom júna sa naši priatelia z CMA vybrali zas na prieskum podzemia. Začali na severe našej krajiny, kde navštívili krásny zatopený lom v Šútove. Majú tam miestnu zaujímavosť – obrovskú tabuľu zakazujúcu vstup a za ňou je hneď značka parkoviska a bufet...vo vode si rochnili polonahé krásky, ktoré vábili k radovánkam. No odolali zvodom ich a pobrali sa schladiť rozhorúčené hlavy do opusteného tunela v Kraľovanoch. Urobili tam pár snímkov a pobrali sa ďalej. Noc strávili v Liptovskom Trnovci.

Nasledujúci deň patril návšteve skanzenu v Pribiline, kde našli krásnu výstražnú tabuľku – zákaz vstupu, tu sa usídlili medvede. Tak sa radšej pobrali do Tatier. Z nich sa vybrali na návštevu nemeckého vojenského cintorína vo Važci. Potom smerovali do Liptovskej Maše, kde sú opustené staré bane. Pripomína to stará budova váhy, banské vozíky a tabuľa. Nakoniec ich privítala stará banícka obec Slovinky, kde sú viditeľné opustené banské diela, kopa banských vagónikov, smutne hrdzavejúcich na koľajách. Navštívili tiež starý železničný tunel v Margecanoch, ktorý teraz používajú motoristi ako skratku k svojim chatkám a banské diela v Gelnici. Tam v jednej starej štôlni na nich čakala kostra uhynutého tvora, ako aj pekné salamandre.

Veľmi na nich zapôsobila banícka osada Slovenské Čechy, stratená v horách. Niektorí miestny obyvatelia by boli dobrí partizáni – neprezradia nič...citujem: „Tu žiadne bane nie sú, môj dedo bol baník, aj môj muž bol baník, ale tu žiadne bane nie sú!“ ... babka pritom stála na starej halde, za domčekom sa černel vstup do štôlne...Našťastie sa chalanov ujal miestny horár a povodil ich svojim revírom, poukazoval vstupy do podzemia...

Nasledujúci deň sa presunuli cez Dobšinú do Telgártu, kde poobdivovali zaujímavý tunel s mostom a nakoniec dorazili do sídla vojvodu Bacila. Tam našli bezpečie a pohostenie, posedelo sa pri ohníku, opiekli špekačky a debatilo o všetkom možnom.

Ďalší deň patril návšteve dlhého tunela medzi Čremošným a Harmancom, ako aj obhliadke vetracieho komína, ukrytého vysoko v horách. V noci strhla sa strašná búrka, až belela sa obloha, jak za bieleho dňa.

V piatok zas na obhliadku baní v Ponikách vybrali sme sa, kde na dvoch miestach ruda ťažila sa. Potom po ceste krkolomnej cez Šálkovú do Ľubietovej sa vybrali, by sme podzemie baní medených nafotili. Od poslednej návštevy veľa sa tam zmenilo. Parkovisko zrušili, pri haldách veľká tabuľa zas umiestnená je. Čučoriedky tam však stále voňali. I vybrali sme sa na samý vrch do Horného Ladislava. No kým sme tam vyšli, tak prihnala sa od Bystrice strašná búrka s lejakom, preto neriskujúc pobyt v podzemí počas hromobitia sme sa pobrali hneď nazad do bezpečia auta.

V sobotu sme si to ale vynahradili, kedy sme po návšteve Štiavnice strávili v podzemí šesť hodín a nafotili úžasné snímky. Zliezli sme asi 1,5 km do podzemia a objavili tam obrovské podzemné priestory, až dych sa nám zastavil z krásy tej. No nakoniec na povrch sme vyliezť museli a domov sa dostať v hodinách nočných.

V nedeľu zas chalani pobrali sa do katakomb pri Štúrove, ktoré vyhĺbili počas druhej svetovej vojny. Stade sa už pobrali nazad do Čiech, pretože končila sa im dovolenka. I tak sa skončila jedna zaujímavá akcia, ktorá zanechala obdiv k našim predkom v našich srdciach.

O brigáde letnej, kedy týždeň na hrade strávili sme a veľa vecí porobili, návštevu zahraničnú i z dôb pravekých mali.

S miernym chaosom na začiatku pri určovaní termínu zahájenia letnej brigády sa o jej začatí rozhodlo s konečnou platnosťou. Už v sobotu 26.7.08 sa bojachtiví bojovníci z krajín českých na panstve vojvodu Bacila sústredili a tábor svoj tam rozbalili. Vojsko to sa nakoniec na hrad v pondelok nasledujúci pohlo, pričom ešte pridal sa Haluz cestou. Ohromná sila vojska na hrad dorazila v poriadku, iba čo ctenému Bobrovi sa cestou v aute had obrovský zjavil a popod nohy sa mu plazil s úmyslom odhryznúť si kúsok z neho. Nepodarilo sa mu to však a tak nakoniec milosť bola daná mu a na slobodu bol pustený. Ctenému Bacilovi zas koleso na povoze spľaslo od klinca hrdzavého.

Hrad uvítal ich zarastený veľmi, tak po zložení vecí hneď do kosenia sa pustili a chodník hradný uvoľnili. To do večera trvalo im. Noc na hrad sa rýchlo zniesla a chudáka Haluza zgniavila, celú noc po hrade lietal a obsah svojho vnútra dávil za zvukov nechutných.

Preto potom, keď svitol ďalší deň sa s vojskom tým rozlúčil a domov radšej šiel. Medzitým ráno dvaja bojovníci pribudli – to Janka a Peťo z Kosihoviec dorazili. Tak vojsko to sa teda po hrade rozliezlo a boj o záchranu hradu sa mohol začať. Jedni prevét drevený za hradbou stavali, iní kosili a skaly ukladali. Slnko i hmyz pažravý na nich silno útočili, oddychu im nedopriali. No odolali presile tej a udatne bojovali do hodín neskorých. Nadchádzajúca noc oddych im dopriala pokojný, kedy v bezpečí opravenej brány útočisko svoje našli.

V stredu ďalší teplý deň nadišiel a tak po raňajkách bojovníci zbraní pracovných zas sa chytili a nelenili s nimi pri práci užitočnej. Okrem murovania okenných zárubní na bráne i dier v murive, sa sutina v bráne tretej odstraňovala, by brána pripravila sa na záchranu svoju. Takto svorne v pote svojich tiel pracovali až do zotmenia. Medzitým na hrad posily prišli – to Marek bojovník s Nikou a Vagónom dorazili, ako aj kamaráti zo Slatinky. Tak spoločne v bráne ubytovali sa všetci a vrava veliká na hrade zavládla. Nakoniec tmavá noc všetkých do hajan zahnala. Avšak nie nadlho, lebo tvor čudný v koži jelenej odetý sporo po hrade sa tmolil a omeškavcov po hlavách klátom drevených mlátil. Vtom na hrad dav dákych skautov maďarských sa dovalil, že či prístrešie im dáme a jedného zraneného do bezpečia neodvezieme. Tak Zolislav na cestu ešte vyrazil a do Pliešoviec ho zobral.

Ráno slnko tvora do ríše snov vyhnalo a nás zhurta zobudilo. Tak po raňajkách výdatných do práce veselo sa všetci pustili. I krásne práce vykonanej pribúdalo, keď toľko rúk šikovných ju zdraplo a na hrade vykonalo. Skauti na ďalší pochod sa dali, no jedného milého psíka nám tam nechali, že pridal sa k ním cestou a nie je ich. Vojvoda Bacil so svojou paňou Majkou i Zolislavom chrabrým na nákup materiálu do Krupiny odskočili, by murovať bolo z čím. Zároveň psíka k miestnym poľovníkom odviezli, by pána našli mu, veď len odtiaľ zatúlaný musel byť. Potom keď nazad vrátili sa do práce sa zapojili. Keď nakoniec noc tmavá nadišla úsmev spokojný na tvárach ľudí svietil, bo pekný kus práce každý odviedol. V piatok ráno po raňajkách rady naše zas preriedili sa, to priatelia zo Slatinky i Marek s bojovníkmi domov sa pobrali. No napriek tomu do práce sa všetci s vervou pustili a kopu jej do večera zas spravili.

Posledný deň už len dokončovali sa práce začaté – okenná mreža z dreva, poriadok i zamurovanie kaverny jednej v murive. Tak strašne veľa práce bolo, hoci len polovica jej sa vyplnila, no hlboká i veľká potvora tá bola. Na budúce ale iste podarí sa ju zaceliť. Potom už len na cestu všetci sa pustili, do domovov svojich, by sili pred ďalším bojom nabrali. Vrelá vďaka patrí všetkým zúčastneným!

O konferencii v krajine českej konanej pod hradom Trosky.

N a začiatok mesiaca október dostali sme pozvánku, by na konferencii zúčastnili sme sa a o našom združení a činoch našich referovali. I stalo sa. V piatok 3.10.skoro ráno na cestu vyrazili sme povozom vojvodu nášho. Nakoniec traja sme boli – náš vojvoda Bacil, jeho žienka ctená Majka a dvorný archeológ Martin. Pôvodne aj priateľov z Leustachu brať sme mali, no nakoniec rozhodli sa neísť. Tak na dlhú púť vybrali sme sa a trmácali sa po cestách prašných dlhých 10 hodín – bo do strašných kolón dostali sme sa v Mýte Vysokom a potom v lejaku zas spomaliť sme museli. Nakoniec však šťastne dorazili sme a pod hrad trafili.

Tam už pohostenie čakalo nás i ubytovanie príjemné s výhľadom na hrad známy. Po večeri ešte malá prednáška bola, no a po nej zábava voľná v kruhu zaujímavých ľudí. Aj nočné zábery nafotili sme hradu vysvieteného.

Na druhý deň do dňa slnečného vstali sme, výdatné raňajky zjedli a prednášky vypočuli. Aj svojou trochou prispeli sme – vojvoda Bacil dvomi (o hrade a o podzemí), Martin jedným príspevkom. Potom pred obedom ešte na hrad vybehli sme, pozrieť, čo nové tam majú.

Večer príjemná zábava sa strhla, aj turnaj v stolnom tanci vyhlásil sa a aj víťazov sme mali dvoch z množstva účastníkov – dvoch. Zábava tá do rána trvala, no však nás au únava zmohla, tak do pelechu zaľahli sme nakoniec.

V nedeľu po raňajkách ešte jeden zámoček šli sme pozrieť, no a potom na cestu domov pobrali sme sa. Cestou ešte hrad Kost obzreli sme si v meste skalnom. Krásny to kraj. Neskoro v noci domov sme dorazili, riadne uťahaní, ale plní dojmov a poznatkov.

O brigáde jesennej s Hadím údolím konanej.

T radične na konci sezóny na hrad vybrali sme sa, by sme po lete upratali spolu s našimi priateľmi z Hadieho údolia.
Stalo sa tak 24.-26.10.2008. Bojovníci v piatok podvečer pod hradom zišli sa, pri ohni posedeli i zaspievali si, do rána prečkali a potom do práce vrhli sa s nadšením im charakteristickým. Počasie prialo nám tentoraz a slnkom zalialo, žiadny sneh neukázal sa tam.

I rozdelili sme sa na skupiny tri – jedni kosili krovie, čo narástlo nám za rok, druhí vodu vypúšťali z nádrže, aby na zimu neroztrhlo ju a ďalší rebrík do brány tretej zhotovovali, bo chodník prepadol sa tam a nedalo sa chodiť tade. Potom aj zo sutiny ubrali sme v tej bráne a delovú guľu našli, ako aj kachlice reliéfne, čo nazhromaždil tam niekto. Potom však zotmelo sa nám a do doliny zísť sme museli. Tam pri ohni veselo bolo, pokrmov i nápojov neúrekom a v družnej zábave ďalšia noc prešla ani sme sa nenazdali. No a v nedeľu domov ľudkovia sa rozchodili, šíriac tak slávu panstva našeho.

31.1.2009
O sneme združenia nášho a jeho rytierskom pokračovaní

V posledný januárový deň sa zišli všetci rytieri a dámy čabraďského vojvodstva v sídle cteného vojvodu Bacila, by prebrali veci v roku minulom udiate, zhodnotili a prerátali zlatky v mešci spoločenstva našeho a ukuli plány do tohto roku. Zároveň ctený Bacil vymenoval najlepších brigádnikov roku 2008 a odovzdal im diplom. Popri tom do spoločenstva prijali sme Peťa a Janku z Kosihoviec, by rozšírili rady naše.

Po sneme ešte na malý výlet vybrali sme sa k vodopádu neďalekému, čo v zimnom ľade zakutý ešte bol. Tam Ugo vymyslel súťaž v hode brvnom, vraj aby medveďa mohli sme skoliť. Trénovali sme poctivo tak, že medveď strach dostal a neprišiel. Potom sa väčšina ľudí domov rozpŕchla, len Zolomír a Milan s Luciou u vojvodu ostali, čo stalo sa im osudným, bo do rytierskej stráže na plese zvolenskom povolaní boli. Tak do neskorej noci v mraze a snehu v plnej zbroji stáli, len teplý čaj popíjali. Ale prežili to šťastne a do tepla vojvodovho domu sa nakoniec v poriadku dostali.

14.-15. 3. 2009
Experiment s výpalom keramiky

N a pozemku veľkom sídla vojvodovho postavená veru bola pec, v ktorej stredovekú keramiku vypaľovať sme sa uzhodli. Tak narobili sme hrncov a iného riadu a kopu dreva nachystali, aby celú noc kúriť v peci sa dalo. Nakoniec krásne hrnce z výpalu sa podarili, ako aj pokladničky na zlatky, čo ich hádam hradný navštevníci radi darujú, keď na Čabraď zavítajú.

22.3. 2009
Výprava na hrad s rozhlasovým reportérom

V jeden krásny slnečný deň na hrad sme sa pobrali, by s reportérom z Reginy o hradoch našich sme sa porozprávali. Cestou na hrade Dobrá Niva a Bzovík zastavili sme sa, o jeho histórii a osudoch porozprávali, ako aj o krásach okolia. Potom naše kroky k Čabradi zamierili, kde sme všetko poukazovali a o našej činnosti tiež porozprávali. I veru dlhé rozprávanie z toho bolo, pomaly sa už aj šerilo, kým skončili sme tam.

28.3. 2009
Prvá brigáda tohto roku, kedy okno osadili sme a dvere v podkroví.

I nadišiel čas skutkami svojimi našu snahu dokázať, tak vybrali sme sa na hrad náš, aby smútok z múrov jeho vyhnali sme. Snáď podarilo sa nám to... Cestou sme sa ešte zastavili na Bzovíku, by informačný panel Omnix obnovil, potom už do opravy hradu zahryzli sme sa. Na okno západné okenné krídla so sklom osadili sme, ako aj dvere do podkrovia z hradby štítovej, bo zistili sme, že dáky dobráci tadiaľ vliezli nám tam, zástavu združenia a mačety pokradol. Keby chytili sme ich, ruky im dolámeme... Pod bránou novú pokladničku osadili sme a hneď aj prvý príspevok do nej získali v mene tvrdej od mládenca a dievčiny, čo s otcom z Dobrej Nivy na hrad prišli. Vrelá veru im patrí vďaka!

Danči de Haluz ešte na výlet k osade pri pustovni sa vybral s kamarátom svojim, cez potok veselo si skákal, až kamzíky sa zahanbili a z doliny sa na protest odsťahovali...

17.-19.4.2009
Záchrana klenby strieľne na paláci západnom

P o krutej zime kus múru na paláci západnom sa nám zosypal a takmer vzal do večnosti klenbu strieľne, čo doteraz tam bola. Len pár kameňov z nej zostalo. Tak rýchlo ctený náš vojvoda vojsko svoje zvolal a do jej záchrany sa pustil.

Po pokojnej noci strávenej na bráne hradnej, kde rôzne nočné tvory spestrovali ju a po rannej plazivej hmle a výdatných raňajkách sa do práce pustili. Najprv si očistili okolie strieľne od zelene tam rastúcej, potom odkopali sutinu a debnenie klenby spravili.

Na druhý deň do murovania sa pustili s vervou, až podarilo sa celú klenbu podchytiť a tak zachrániť pred skazou. Počasie veru pekne prialo im, však si to aj zaslúžili hrdinovia príbehu našeho za skutky svoje.

8.-10.5.2009
O brigáde jarnej, na hrade konanej

T ohto roku brigáda konala sa netradične v máji, bo vojvoda Bacil s Ugom tak rozhodli. Odmenou im za to bolo krásne a teplé počasie a kopa zelene, ktorú potom mohli vďačne vysekať z hradných múrov.

Po bujarej noci so spevom a nočnými hrami sa časť rozhodla pokračovať v bojovom tréningu v lukostreľbe a narábaní lanom, časť pobrala sa na hrad a murovala kus múru nad zachránenou klenbou v paláci západnom. V doline zatiaľ prebiehal krutý výcvik vojska, kde nik nemal zľutovania a veru ničil lenivosť každého dlho do noci.

Na druhý deň potom všetci vedno do rúk ostré mačety vzali a do krovia sa pustili, by vykántrili ho nemilosrdne a z hradu vyhodili. Iní zase pod zachraňovanou klenbou sutinu odkopávali, by múr dal sa dorobiť, ďalší zas črepy z nádob prastarých umývali, jak nôžky svoje vlastné, by čisté boli a na bráne nám nesmrdeli. Tak pekne svorne všetci pracovali až do noci neskorej, kedy tma a únava veľká z hradu ich vyhnala.

Na druhý deň ešte po sebe v doline pekne poriadili, ohne zahasili a pobrali sa domov oddychovať, by nabrali síl do boja ďalšieho.

30.-31.5.2009
Ako sme mokli a nádrž na vodu osadili

K oncom mája, keď už vedeli sme, že veľa vody tento rok potrebovať budeme, sme sa na hrad náš pobrali a ďalšiu 1000 litrovú nádrž nachystali. Vojvoda Bacil na streche svojho povozu ju doviezol, čo celkom humorné bolo. Osadili sme ju na plató, ktoré bolo nachystané pri severnej budove a obložili kamením, aby ju nebolo vidno. Začali sme aj konštrukciu strechy zhotovovať, no prerušila nás nečakane tma – to slnko dalo nám najavo, že aj oddychovať treba. Tak utiahli sme sa na bránu našu a v bezpečí si vypočuli nočný koncert nebeských vtákov, ospevujúcich pestrofarebnú dúhu na oblohe.

Ráno prebudil nás jemný šum dažďa, tak po raňajkách čakáme, či prestane. Nakoniec však ideme urobiť striešku aj tak. Po pár hodinách námahy je konštrukcia hotová, celta natiahnutá a do nádrže stekajú prvé kvapky vody...aspoň sme vyskúšali strechu, či má dobrý spád. Potom sme už išli domov, mokrí, ale spokojní.

20.-27.6.2009
O výprave do tajomných zákutí podzemia krajiny našej

V ýprava tohtoročná, za krásami a tajomstvami podzemia nášho začala v sídle vojvodu Bacila, kde sa najprv preskúmalo okolie obce, bo kedysi dávno ťažila sa tu ruda železná. No našli sme len peknú ceduľku, varujúcu pred medveďmi, potom starý tajch v doline nad obcou a pár jám...staré chodby už vzal čas nenávratne so sebou.

Tak na druhý deň výprava presunula sa južnejšie, do štiavnických vrchov, kde väčšia šanca na prienik do podzemia jest. Najprv pozreli sme si centrum mesta, potom nakukli do 800m hlbokej šachty s opustenými budovami a vypravili sa do hôr, kde po dlhom čase putovania na hrebeni hory naďabili sme na peknú kaplnku s chatkou a v lese pod nimi dieru do pekelných hlbín. I uplatili sme škriatkov lesnými jahodami a oni pustili nás dnu – úzkou chodbou, miestami štvornožky do kilometre dlhých chodieb a sál, kde kedysi naši predkovia striebro ťažili. Strávili sme tam v nemom úžase dlhé hodiny, no blížila sa polnoc, hodina duchov, tak von sa radšej poberáme, by nenašli nás tam náhodou a nenechali ako suvenír. Ešte sme sa vrátili k tej hlbokej šachte, že odfotíme hmlu z nej vychádzajúcej a pobrali sme sa do postelí, riadne uťahaní.

Ďalší deň k tunelu na Čremošnom, drevenému žľabu na Harmanci a do Kremnice pobrali sa, bo aj tam kopa zaujímavých vecí k videniu jest. No počasie neprialo dlhším výletom, bo voda z oblohy cedila sa jak z krhly.

Nasledujúce ráno na obecný úrad vo Vrbovku s papierom zastavili sme sa, potom však na hrad Modrý Kameň zašli, riadne si ho pozreli a v okolí aj podzemné chodby prezreli, v piesku tesané. Zaujímavé veru riadne sú a tak tiež dosť dlho strávili sme tam. No potom hlad vyhnal nás, k obedu v reštaurácii donútil pred tým, ako na Bzovík zamierili sme a na hrad Čabraď, kde do noci v lejaku čakali sme, bo nasvietený fotiť sme ho chceli, No furt nám pršalo, tak len ducha rytiera na bráne hradnej sme odfotili, čo zjavil sa nám tam. Štiavnica je magické veru miesto, zase pritiahla nás, tentoraz do normálneho múzea nakukli sme, no vyhnali nás odtiaľ, bo fotky urobiť sme chceli, tak k ďalšej bani vybrala sa výprava, kde ešte koľajnice spod zeme vedú a ruda ťaží – i obzreli sme si to všetko a do inej štôlne sfárali, kde bludisko strašné zjavilo sa pred nosmi našimi.

Ďalej kroky výpravy smerovali na miesto, kde zastal čas, miesto tesne pod nebeskou klenbou, miesto, kde sa žije tak, ako pred 70 rokmi...vyštverať sa ale bolo treba na kopec mohutný, ďaleko za dedinu a tam objavili sa pred zrakmi staré drevené chalúpky, maštale, ovocné sady. Búrka ale blížila sa, tak úkryt na chvíľu v jednom humne bolo treba hľadať a keď prehrmela, aj obyvateľa tohto zabudnutého raja sa podarilo objaviť. I vyspovedaný bol pred tým, ako na spiatočnú cestu pobrať sa bolo treba.

Počasie veľmi neprialo nám, vkuse vodou nás zalievalo, tak sa časť výpravy na železničný vagón pri Vígľaši bola pozrieť, potom ešte v múzeu v Bystrici. No a nakoniec aj na spiatočnú cestu sa bolo treba pobrať – to ešte aj katakomby pri Štúrove sa stihli pomerať. Ale to už je koniec tejto výpravy a každý do svojho domova sa pobral.

26.-2.8.2009
O brigáde letnej a veľkom kopaní v tretej bráne

O veľkom boji za záchranu hradu píšem, na slávu tých, čo zúčastnili sa ho, by nezapadli činy ich do zabudnutia a velebení boli za skutky tie.

I vztýčila sa nová vlajka združenia našeho na bráne našej a hlasy veselé zazneli, i vojsko ohromné pod vedením vojvodu Bacila do brány tretej sa vhrnulo, by vlastnými rukami ju zachránilo. Najprv však vykosiť hrad bolo treba od buriny strašnej, jamu vykopať nad prepadnutou klenbou, by domurovať sa dala. Potom s ohromným množstvom sutiny popasovať sa bolo treba, z pivnice a chodby vyvláčiť, ako aj spred portálu brány, by podmurovať sa dal. Aj po drevo bolo treba ísť na pílu, nech na prácu dosiek máme dosť, aj ich natrieť proti žravému hmyzu a dobrý guľáš navariť, by nezhynuli sme od hradu. To všetko dialo sa behom týždňa, čo na hrade strávili sme. No netreba ešte zabudnúť, že aj okenné krídla sa namontovali, i sklenené tabuľky nachystali, ako aj informačné panely zhlobili a aj kopa iných drobných prác. Užili sme si pri tom veľa zábavy, vzrušenia i strachu, odmenou nám bol pokoj v noci, pri ohníku v kruhu priateľov a dobrého vínka, ktoré otvorené bolo vďaka šikovnosti a vynachádzavosti cteného Bacila, bo vrták na štopeľ nemali sme.

20.-21.8.2009
Skauti na hrade a kopa práce čo vykonali tam

N a dva dni bola dohodnutá spoločná akcia, kde skauti z medzinárodného tábora prišli a hradu pomohli. Časť ich sa pustila do vypratávania chodby pod tretiu bránu, časť do kosenia nádvoria, iní zas čistili podhradie a liahniská pre plazy robili, pár pomohlo pri betónovaní základu pre panely informačné. Vďaka ich odhodlaniu a šikovnosti, množstvo práce vykonalo sa pre blaho hradu i jeho plazivých obyvateľov, ako aj pre pohodlie návštevníkov. Vďaka im za to patrí veľká.

21.- 22.9.2009
O tom, ako Zolomír sám muroval na hrade strieľňu

V yšlo to už tak, že nik iný žiaľ nemohol, no Zolomír odhodlal sa a sám dva dni na hrade strávil v jesenný to čas, by domuroval klenbu strieľne pod treťou bránou, aby cez zimu nerozpadla sa nám. Podarilo sa mu to výborne i vytvoril tým podklad pre ďalšie murovanie nad ňou, čo na jar aj urobíme. Je to skrátka hrdina!

3.10.2009
Brigáda jesenná a izolácia klenby na bráne

P očasie nám teraz na jesennú brigádu vyšlo nádherné, slniečko zalievalo zelený kraj i bojachtivý národ, pod hradom zíduvší sa, tak všetci do rúk berú nové mačety, krompáče a lopaty i pobrali sa zachrániť klenbu na tretej bráne.

Niektorí kosili zeleň a inú háveď likvidovali, iní zas odtokový žľab zhlobili, no a ďalší zas pratali suť na klenbe tak, aby izolácia položiť sa dala. Do večera veru podarilo sa to zdárne urobiť a na polovici klenby sa izolácia položila, tak už nebude cez ňu v zime voda pretekať. Druhá polovica urobila sa o týždeň neskôr vďaka odvahe troch kamarátov.